Prišiť, zlepiť, uložiť a tak stále dokola. Zamestnanci dostávajú mesačne približne 16- až 17-tisíc korún. FOTO SME – PAVOL MAJER
Park v Lozorne, to sú dve budovy, ku ktorým práve pribudla tretia, parkoviská, kamióny a autá. Ľudí vonku príliš nevidieť, ich práca je v hale.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Pre mnohých sú nádejou na prosperitu a zamestnanosť. Stovky miest aj malých dedín nimi chcú nahradiť mŕtve územia po skrachovaných firmách alebo len obsadiť nevyužitú plochu. Parlament aj vláda dobiehajú zameškané a schvaľujú zákony, aby sa mali kde a začo budovať. Ustálil sa pre ne názov priemyselné parky. Pre zákon sú to územia vytýčené územným plánom, kde sa sústreďuje priemyselná činnosť alebo služby aspoň dvoch firiem. Vláda nedávno vybrala 66 slovenských lokalít, kde by raz mohol stáť priemyselný park. Jeden z prvých bol na Záhorí.
Povolanie – pásový robotník
Do parku v Lozorne, na polceste medzi Bratislavou a Malackami, chodí denne mladík Václav Vandura. Je z východného Slovenska a pred dva a pol rokom si v Bratislave prenajal byt s jediným cieľom – pracovať v priemyselnom parku. Odvtedy sa z robotníka stal teamleader, ktorý dáva pozor na štyridsať podriadených. „Práca ma baví, aj keď, viete, človek nikdy nie je spokojný s tým, čo má,“ hovorí. Výšku platu síce neprezradí, ale dáva najavo, že je spokojný. Spokojnosť je prítomná vo všetkých jeho odpovediach. Sedíme totiž v kancelárii jeho šéfa.
Václav robí pre holadnský Johnoson Controls – jednu zo šiestich firiem, ktoré v Lozorne zamestnávajú dohromady 1 700 ľudí. V prevažnej väčšine sú to výrobní robotníci. Ich pracovným prostredím sú pásy, z ktorých schádzajú autosúčiastky – či už dvere, okná, svetlá, alebo chladiče. Zamestnávatelia ich vozia do práce a aj ich prestravujú v miestnych bufetoch.
Václavovi kolegovia robia za jedným pásom, v budove, na ktorej je na prvý pohľad jasné, že má slúžiť priemyslu, a nie potešeniu oka. Jeden sedačky vysáva, druhý zlepuje dohromady, tretí nakladá na linku. Možno už o pár dní na nich budú sedieť vodiči volkswagenu, seatu alebo porsche. „Priemerný vek našich zamestnancov nie je vyšší ako tridsať rokov. Zarábajú tak veľa ako všetci ostatní v parku,“ vysvetľuje Juraj Švihra, výrobný manažér Johnson Controls.
To znamená, že robotníci si prídu na 16- až 17-tisíc mesačne. Toľko dávajú svojim ľuďom susedia Johnosn Controls.
„Ľudia sú v parku spokojní, nezaznamenávame skoro žiadnu fluktuá- ciu pracovníkov,“ hovorí Peter Rybár, riaditeľ závodu Brose Slovakia, ktorá robí dvere do áut. Potvrdiť jeho slová a porozprávať sa priamo s ľudmi sme však mohli len v šéfovských kanceláriách, kde pracovníci odpovedali tak, ako im káže výplata. To platilo pre všetky firmy rovnako.
Chlebodarca VW
Nemecká spoločnosť Brose spraví v Lozorne 60-milónový ročný obrat. Podobne ako ďalší nájomcovia plne závisí od Volkswagenu. Nemecká automobilka park spoluvlastní aj prenajíma, ale hlavne dáva objednávky. „Od objednávky až po dodanie máme asi dve hodiny. Ak by sme meškali čo len desať minút, čakajú nás vysoké penále,“ opisuje Rybár, riaditeľ tamojšieho závodu Brose.
Okrem Brose sú v Lozorne traja ďalší veľkí dodávatelia. Johnson Controls robí dvere, Lear Coroporation z Michiganu dverové obloženia a Hella-Behr predné čelá – Hella svetlá a Behr chladiče. Štvoricu veľkých firiem dopĺňa dvojica menších, nie však obratom, ale obsadenou plochou. Nemecká Schnellecke je medzičlánkom od parku k Volkswagenu. „Pre niektoré firmy v parku zabezpečujeme skladovanie materiálu, transport do závodu automobilky, a to priamo na montážnu linku,“ vysvetľuje Boris Bielik. Nemecký priemysel reprezentuje aj Saint Globain Sekurit. V Lozorne upravuje okná dovezené zo svojich iných závodov. „Začiatky boli dosť ťažké – infraštruktúra poriadne nefungovala. Kamióny chodili do Bratislavy dlho cez Malacky, čo bolo o 20 kilometrov viac ako dnes,“ spomína Viliam Načiniak zo Sekuritu. „Dnes zasklíme tristo terénnych vozidiel Touarege a Cayenne a zhruba 550 Polo,“ dodáva.
Keď firmy prišli do parku, dostali halu, teplo, elektrinu a svetlo. Z vlastného zaplatili technológiu, počítače a úpravy hál na kancelárie a plynulú výrobu. „Byť v parku je pre nás nevýhodné. Platíme tu vysoké nájomné. Ak by sme mali šancu postaviť si vlastný podnik, ako sme pôvodne chceli, vyšlo by to lacnejšie,“ zdôveruje sa Švihra z Johnson Controls. Že vysoké nájomné nemusí byť veľký problém, vysvetľuje Bielik zo Schnellecke: „Všetky náklady sa premietnu do ceny produktu a ten platí konečný zákazník – takže sú v cene.“
Priemysel v parku
Park v Lozorne sú dve obrovské štvorcové haly a medzi nimi parkovisko. S okolím ho spája diaľnica i železnica, inak je odrezaný od sveta, ako to býva v priemyselných parkoch bežné. Ľudia z firiem si pochvaľujú, že vzťahy medzi nimi sú aj na ohraničenom priestore priateľské. „Sme susedia. Ako riaditelia spolu komunikujeme len v prípade, že sú nejaké problémy,“ tvrdí Mikuláš Briedik z Hella Behr.
Robotníci môžu medzi firmami v parku putovať. Na takejto možnosti stojí napríklad personálna politika Sekuritu. „V podniku som jediným zamestnancom. Všetkých tých ľudí, čo vidíte, si prenajímame od iných firiem. Je to jednoduchšie a je s tým menej práce,“ vysvetľuje Načiniak.
Ani jedna z firiem tu nemá v pláne veľké investície do rozšírenia výroby alebo počtu ľudí. Akékoľvek plány totiž stoja a padajú na Volkswagene. I tak však bude priemyselný park na Záhorí väčší. Majitelia – okrem Volkswagenu sú to Auto Martin a AIG Lincoln, pred týždňom dostavali tretiu halu a zrejme budú rásť aj ďalšie.
IVETA MURŽICOVÁ, Lozorno
