Didžeridú je staroveký nástroj pôvodného austrálskeho obyvateľstva. Ondřej Smeykal ich vlastní niekoľko. FOTO – AUTORKA
Sampler a didžeridú ešte nepatria u nás medzi tradičné koncertné nástroje. Na sobotňajšom koncerte v sieni Klarisky preto mnoho divákov vlastne ani netušilo, čo ich bude čakať. Oba nástroje prišli do Bratislavy predstaviť českí hudobníci Ondřej Smeykal a Michal Kořán.
Počas koncertu v tlmenom svetle kaplnky vynikali iba sochy a siluety hudobníkov, ktorí sa priam transcendentálne vynárali z tmy. Efekty a ozveny elektronického samplera sa miešali s charakteristickým zvukom didžerida.
„Didžeridú je prastarý austrálsky dutý drevený valec vyžraný termitmi,“ povedal Ondřej Smeykal o zaujímavom nástroji. „Rozozvučí sa vibráciou perami.“ Európania sa s ním dnes už stretávajú celkom často, hrávajú na ňom mnohí pouliční hudobníci. Dychový nástroj na hranici rytmiky a melodiky pochádza z Arnheimskej zeme, malého územia Austrálie. Odtiaľ sa rozšíril do celého sveta. „Je to len časť aborigénskej kultúry,“ vysvetlil nám hudobník. „Vo svojej vlasti sa považuje len za sprievod speváka.“ On sám vlastní niekoľko didžeríd, jedno aj moderné, ktoré má tri na seba nadväzujúce priemery, a preto sa môže aj ladiť. „Učil som sa naň hrať sám, bol som aj niekoľkokrát v Austrálii. No tradičná hra je iná, komplikovanejšia. Ja používam zvukomalebnosť tohto nástroja iba k vlastnému vyjadreniu.“
Efekty a zvuky Michal Kořán do samplera nachádza spontánne. „Veľa čerpám z vážnej hudby, napríklad sólo na flautu sa spomalením zmení na úplne abstraktnú hudbu. Hľadám a počúvam. Som už trochu aj deformovaný, počujem hudbu inak ako normálni ľudia,“ zasmial sa. Pozorným poslucháčom v Klariskách neunikol žblnkot vody alebo tiché praskanie ohňa. Tradičnú melódiu, ktorou občas pošteklil fantáziu poslucháčov koncertu, však tento umelec neignoruje. „Okrem Ondřeja spolupracujem aj s inými hudobníkmi, klasickými, no asi ešte radšej ako klasickú hudbu mám rád takéto hranie sa s témami.“
Kombináciou elektroniky a starého nástroja chcú obaja dosiahnuť, aby sa ľudia zahĺbili a pri zvukoch snívali. „Nehovoríme si, kedy má prísť refrén, je to pomerne voľné. Počúvame sa navzájom a reagujeme,“ tak opísal tvorbu dvojice Michal.
Potlesk divákov ich presvedčil, že nezvyčajné skladby sa páčia aj u nás. Do Klarisiek sa hudobníci chystajú vrátiť, skvelú akustiku chcú využiť pri novom albume.
