LADISLAV JURKEMIK, nar. 20. júla 1953 v Jacovciach. Manželka Mária, dcéra Lucia (22), syn Martin (14). Hráčska kariéra: Jacovce, Kablo Topoľčany, Inter Bratislava (1971 - 80 a 1981-83), Dukla B. Bystrica (1980 - 81), FC St. Gallen (1984-88), FC Chur (1988-92). Trénerská kariéra: FC Chur (1988-92), Sturm Graz (1992-93), Spartak Trnava (1993-94), Kapfenberg (1994-96), R. Sobota (1997-98), MŠK Ružomberok (1998-99), KOBA Senec (1999-2000), MŠK Žilina (2000-01), reprezentácia SR (od 15. 1. 2002). Reprezentácia: 57 zápasov, 3 góly, v roku 1972 juniorský majster Európy, hral 23 zápasov. Najväčšie úspechy: majster Európy 1976 v Juhoslávii, bronzový na ME 1980 v Taliansku, účastník MS 1982 v Španielsku.
Reprezentačný tréner vo futbale LADISLAV JURKEMIK oslávil včera päťdesiatku. V kruhu úprimných a blízkych ľudí, ako sám povedal. Laco je pre niekoho až nezvykle otvorený človek, prísny na seba a aj na svoje okolie, čo sa nie vždy stretne s pochopením. Často problémy zatvára do svojho vnútra. Má nesmierne rád futbal, s ktorým prežil veľa pekného, ale aj veľa sklamaní. Ale to patrí k životu, ako dodal. Zostal hráčom s najtvrdšou strelou, vyše 105 km/h v bývalom Česko-Slovensku. Pamätné sú aj jeho parádne góly zo 40 metrov. Dnes popri trénerstve si občas zahrá v tíme starých pánov, v rôznych turnajoch (reprezentoval až aj tím SME), rád bicykluje, hrá tenis.
Z čoho ste sa pri futbale najviac potešili?
„Úspechy majú starší dátum, viažu sa do čias mojej aktívnej činnosti. Mal som šťastie, že som vyrastal pod vedením kvalitných trénerov, v spoločnosti špičkových spoluhráčov v Interi aj v reprezentácii. V belehradskom finále majstrovstiev Európy 1976 som premenil pokutový kop a po mne Nemec Honess zahodil a začali sme sa blížiť k titulu. V roku 1980 v Taliansku som dal gól Zoffovi a vyrovnal som, premenil som jednu z našich deviatich penált. Titul majstra Európy a potom bronz - to sú najväčšie športové úspechy.“
Kedy ste boli najviac sklamaný a nešťastný vo futbale?
„Nešťastný a smutný je človek vtedy, keď prehrá aj napriek tomu, že podá maximálny výkon. Sklamaný za mojej éry som bol azda z toho, že sme s Interom nezískali titul, hoci sme k nemu mali veľmi blízko. Sklamaný som v poslednom čase vo funkcii trénera, v kluboch aj v reprezentácii, keď hráči neodvádzajú maximum a snažia sa podvádzať. Nedokážu pracovať naplno. Natŕčajú skôr ruky a nedajú do hry srdce a hlavu. A potom zo vzťahov medzi ľuďmi. Vládne nepochopenie a nesmierna arogancia.“
Vaša aktívna činnosť sa spájala iba s Interom. Ako ste sa z Jacoviec dostali práve do toho klubu?
„Interistov na mňa upozornil Titus Buberník a prestup dotiahli Ján Štanceľ a Ladislav Hudec, otec dnešného trénera mládeže SFZ a predtým hráča Interu. S odstupom času môžem konštatovať, že to bola dobrá voľba. Tu som našiel kvalitných trénerov Valéra Šveca, Michala Vičana a Arnošta Hložeka. Bol tu super káder s Petrášom, Krnáčom, Ondráškom, Obložinským, Hricom, Levickým, Szikorom. V reprezentácii som mal šťastie, že som sa dostal pod taktovku dvojice Jozef Vengloš - Václav Ježek. Boli to tréneri, ktorí, ako z mála v našich končinách, dostali dôveru na dlhší čas a vtedajšiemu československému futbalu sa to bohato vyplatilo.“
Teraz ste trénerom vy. V čom táto práca zodpovedá tomu, čo ste čakali, v čom je odlišná?
„Ja som si to predstavoval v podstate úplne inak. Rátal som, že budem mať okolo tridsať hráčov, ktorí sa budú biť o reprezentáciu a ja si z nich budem vyberať. Tých tridsať by sa aj našlo, ale prístup niektorých k plneniu povinností bol zlý a bolo málo času na to, aby som ich presviedčal o inom. Časom sa ukázalo, že niečo padlo na úrodnú pôdu. V mnohých prípadoch som sa napríklad dočítal, ako si niekto váži reprezentáciu, na ihrisku to boli iba prázdne slová. V tomto smere som sa sklamal.“
V čom je náročná táto práca predovšetkým?
„Reprezentačný tréner si musí vyriešiť všetko sám, nikto mu nepomôže. Ani hráči. Tí si môžu vždy nájsť výhovorku a vyplakať sa funkcionárom, ale tréner je na všetko sám. Najbližšie okolie, realizačný tím mu môže poradiť. Ale rozhodnúť sa musí sám. V tom je práca komplikovanejšia.“
V čom sú rezervy slovenskej reprezentácie?
„Vo vzťahoch a pochopení. Príjemne ma hrialo, keď ľudia po Anglicku tlieskali, hoci srdce plakalo, oči slzili, lebo sme prehrali. Mojou túžbou ešte aj ako hráča bolo, aby som hrou robil radosť. Futbal sa hrá pre ľudí, nie preto, aby som ja bol slávny. Vždy sa usmejem pri konštatovaní, že hráči robia trénera. Ja nepotrebujem, aby ma niekto robil, ale aby hráči robili radosť tým, ktorí sa na nich chodia pozerať. Ja chcem robiť prácu pre potešenie piatich miliónov ľudí. Pre mňa nie je cieľom, aby sa hovorilo o Jurkemikovi, ale nech sa cez futbal hovorí v dobrom o Slovensku. Tak ako po Anglicku. Hoci som vedel, že za chrbtom bola pripravená moja výmena, kašľal som na to, išlo mi o dobrý výkon. A zvyčajne to tak býva, že čím viac vám niekto nepraje, tým viac sa vám darí.“
Najväčšie sklamanie?
„Keď nastupujete do funkcie, a nie je to iba v reprezentácii, vždy sa hovorí, že treba ísť inou cestou a vyslovia vám dôveru. Akonáhle nevyjde jeden-dva zápasy, hľadá sa náhrada, z dobrých zdrojov sa dozviete, že treba ísť zasa inou cestou a s iným. To je vec charakterov trénerov a funkcionárov, sám som to pocítil aj na vlastnej koži. Mňa ale najviac sklamali hráči, ktorí mali moju dôveru a mali byť oporami. Zdá sa, že v dnešnej dobe je im jedno, kto ich v reprezentácii trénuje, mnohí si potrebujú iba urobiť čiarku za štart, aby si ním mohli vylepšiť zahraničné angažmán a zmluvy. Je v tom čosi pomýlené. Chcú si zahrať a mne ide o výkon. Ja si prácu odvediem, či v reprezentácii, alebo v druhej lige. Strach nemám. Keď som nastupoval do funkcie, povedali mi, že som bol jediný, ktorý za ňu neloboval. To sa páčilo. Môžem sa každému rovno pozrieť do očí. Funkcionárom aj hráčom. Otázne je, či to platí aj opačne.“
Ako je možné, že generácia, v ktorej ste hrali, sa mohla otvorene pobiť s najlepšími na majstrovstvách Európy a terajšia nie?
„Je to v chuti urobiť čosi navyše. Tá dnešným mladým chýba. My sme vtedy hrali o svoje meno, za ľudí, ktorí nám verili, za smiešne peniaze z dnešného pohľadu. Rozdiely boli v podstate ako aj teraz. My sme za futbal brali drobné, proti nám hrali profíci. Naši terajší hráči tiež nie sú tak platení ako najlepší profesionáli. My sme sa však vtedy chceli pobiť, mali sme chuť tie hviezdy pozhášať. To teraz mladým akosi chýba.“
Ste úprimne veriaci človek, ako ste viackrát deklarovali. Prezradili ste dokonca aj to, že ste po nominovaní na reprezentačného trénera prosili Pána Boha, aby vám pomohol a aby ste boli úspešným trénerom. Výsledky neprišli. Nevyčítate to v duchu Pánu Bohu?
„Ani v najmenšom. Asi to tak malo byť. Viera v Boha je pre mňa čosi iné, silnejšie. Pomáha mi prekonávať prekážky. Ako sa hovorí v žalme, viera v Boha ťa uzdravuje. Človek sa musí občas zastaviť, zamyslieť, a povedať si, kto si, čo chceš a kam kráčaš. Vďaka nej si udržiavam pokoj v rodine, v manželstve, čo je v dnešnom náročnom období veľmi dôležité i ťažké zároveň. A za to, čo som doteraz v živote i v športe dosiahol, bude Bohu vždy vďačný.“
JÁN MIKULA
