Bývalý futbalový internacionál František Straka, typická veselá kopa, bol známy burcujúcim zaklínadlom: „Jak za nároďák.“ Ak ho vystrelil pred akoukoľvek činnosťou, znamenalo zahryznúť sa do nej s absolútnym nasadením. Od primárnej profesionality na trávniku až po preteky v pojedaní pikantnej pizze či diskolevie kreácie na parkete. Franto sa hrdil, že do Sparty a neskôr do Borussie Mönchengladbach vnášal atribúty slovenskej „jánošíckej“ povahy. Dravej a rozhodnej: „Když tam (do šestnástky) vlítne Straka, uchmatne soupeři do svích pazourů každý balon,“ vravieval.
Komercionalizácia športu čoraz viac odsúva topmotív „za nároďák“ za klubové záujmy, ktoré profesionálnych futbalistov či hokejistov živia, ba často kráľovsky platia. Najzrozumiteľnejšie to prezentuje NHL, ktorej nejaké vágne motto dávno netrhá žily. Pokiaľ nejde o dobre zmarketovaný kšeft typu Svetový pohár či olympijský turnaj pod diktátom NHL.
Tréner slovenskej hokejovej reprezentácie Ján Filc pri dvoch prípravných zápasoch vo Švajčiarsku mohol byť v zmysle „zanároďákovej autority“ paradoxne rád, že nominovaní hráči mu vôbec prišli na zraz. Za štart v prípravných zápasoch reprezentácie neinkasujú hráči na rozdiel od minulosti ani korunu. Naopak, podľa českého signálu sa aj náš zväz bude musieť onedlho vyrovnať s poistením reprezentantov voči klubom, ktoré si logicky chránia svojich kľúčových hráčov. (Nenominácia Zvolenčana Šechného či vážnosť zranenia slovanistu Cígera mnohí chápu aj ako svojskú formu poistky klubov.)
Nedávna hokejová minulosť reprezentačných trénerov spoľahlivo uistila, že naozaj kvalitní hokejisti v „nejakom“ prípravnom zápase nebudú strkať svoje drahé lakte a kolená do súbojov, ktoré ohrozujú ich finančnú výnosnosť. Lenže v Lausanne (2:4) a v Berne (2:3) takýchto hotových profíkov veľa nebolo, J. Filc odhadol, že z tohto kádra má šancu nominovať sa na MS 45 percent ľudí.
Špecifikum ruletovej tvorby (podľa vývoja play off NHL) tímu na MS môže vyvolať dva efekty. Rezignáciu, že keď príde na lámanie chleba, prídu iní, alebo aktívnu ambíciu zdravo sa pobiť o dres „nároďáku“.
Uplynulý víkend sa mal náš druhý sled hokejovej reprezentácie vo Švajčiarsku ako vo vatičke. Pohodlný hotel v rozprávkovej scenérii, tip-top strava, maximálna starostlivosť lekára i masérov. Ťažko vidieť každému hráčovi do duše, či dokonca do krvi, ako hlboko úradovala reálna viróza alebo mentálna apatia. Pri stoloch so špagetami s rezňom v hale Allmend v Berne prevládalo po druhej prehre nášho „nároďáku“ ťažko definovateľné ticho. Ktovie, či chlapcom trklo, že nedávno hrával za „nároďák“ aj údajne výškovo limitovaný Višňovský či vekovo nepriechodní Sekeráš a Bartoš. Tí hrávali na Švajčiarskom pohári v Chure tiež zadarmo. Dnes sa zrážajú v Los Angeles a Minnesote za iné peniaze. Nebyť však petrohradského „nároďáku“, zrejme by stolovali aj v nedeľu v Berne.
Prístup mnohých z tohtoročnej švajčiarskej partie k „nároďáku“ naznačil, že o rok si už v ňom nemusia povegetiť ani takto.
VOJTECH JURKOVIČ
