Za Pujkom chodia deti každý deň. Na ich mená si často spomenie, až keď ich vidí – Somnakai (Zlatučký), Čita (Opičiak), Asma (Prieduškár), Dagadt (Tučniak), Kubai (Kubánec).
A kopec ďalších.
Príbeh prežíva natvrdo: s imaginárnymi priateľmi Dieselom a Poomerangom cez osudy boxerského šampióna Larryho Gormana. Jeho tréner Mondini hovorí, že boxovať sa dá naučiť za jednu noc, no potom treba ešte celý život na to, aby sme sa naučili zápasiť. A o tom by mohol povedať čosi aj tréner Pujka z Komárna.
Je synom starého Pujku. Po slovensky sú obaja „moriaci“. Inak, úradne, sa pán tréner volá József Ferenczi. Detstvo strávil medzi morkami, ktoré otec dlhé roky choval. Tam, medzi nimi, ste ho vždy mohli nájsť, zahnať domov alebo vystrnadiť do školy či poslať narúbať dreva. Odtiaľ aj tá prezývka, čo mu, rovnako ako otcovi, prischla.
Zlý žiak odišiel z tréningu krvavý
Boxoval aj jeho otec, ale pán Ferenczi je vraj viac po strýkovi, ktorý boxuje dvadsať rokov. Všetko sa zbehlo celkom náhodou: „Chodil som do šiestej triedy základnej školy, bol som zlý žiak a neposlušný chlapec,“ spomína. „Raz mi učiteľ telesnej výchovy povedal, aby som prišiel večer do školy a priniesol si tepláky, botasky a uterák. Nevedel som, na čo, ale prišiel som. V telocvični som uvidel chlapcov s rukavicami a vrecia, do ktorých búšili. Hovorím si – čo tu ja hľadám? Teraz ukáž, čo vieš, keď v škole nič nevieš – nabádal ma učiteľ. Hneď mi dal rukavice a ja som cítil, že ma idú zahlušiť. Chlapec, ktorý trénoval už dva roky, ma poriadne natrieskal. Bol som celý krvavý, zahodil som rukavice a utekal domov. Mama bola zdesená. Ale odboxoval som štyri kolá.“
Odveta niečo v sebe má
Pujku začali presviedčať, že niečo v sebe má, no on sa bránil, nechcel. Keď sa ho po dvoch týždňoch telocvikár spýtal, či má plné gate, povedal si – to teda nie. „Po troch mesiacoch pravidelného tréningu som sa už celkom cítil. Chcel som zápas-odvetu,“ vraví Pujka. „Chlapcovi, ktorý ma vtedy odrovnal, som naložil tak, že sa na tréningu už neukázal.“
Pujka vychodil základnú školu. Učňovku – strednú zámočnícku – nedokončil. „Môj prvý tréner Györfi mi vybavil obedy, školu, všetko. Stále ma povzbudzoval do učenia. Ale ja som sa sústreďoval iba na šport. Nechcelo sa mi chodiť do školy. Bol som mladý a hlúpy,“ priznáva.
V boxe prídete aj o uši
Prišli majstrovstvá Slovenska, Pujka mal vtedy trinásť rokov. Vyhral. Hneď potom aj majstrovstvá republiky. Stal sa reprezentantom Československa a putoval na majstrovstvá Európy. V sedemnástich štartoval už v kategórii mužov, lebo v doraste nemal súpera. „Môj tréner Šaňo Kovács ma upozorňoval, že to nebude také jednoduché,“ vraví József Ferenczi. „Mal som štyri mesiace na prípravu, trénoval som dvakrát denne. Vynechal som len jeden jediný tréning, a to ma tréner vyťahal za uši tak, že som vo vzduchu trepotal nohami. Keby ma vtedy nechytil kamarát, tak dnes nemám uši. Tréner mi chcel dobre, ale bolelo to.“
Najväčšie K.O.
Napokon, keď v roku 1983 vyhral majstrovstvá ČSSR, tréner plakal, a Pujka s ním. Hneď nato ho nominovali na olympijské hry v Los Angeles. Medzitým narukoval a pripravoval sa v stredisku vrcholového športu Dukly Olomouc. Na olympijské hry naši spolu s celým socialistickým blokom na protest nešli. Pre Pujku to bolo K. O. Vzalo ho to. „Naštval som sa veľmi, bol som pripravený, namakaný. Potom som už box prestal brať vážne. Už to nemalo zmysel. Nešiel som na olympiádu.“
Trénoval už len tak pre seba, a aj keď bol stále reprezentantom Československa, s kariérou skončil. Začal robiť trénera.
Moriak je Romák, móre
Pujka vedie jeden zo štyroch boxerských klubov – Dunaj Rom Komárno – už šiesty rok. Na jeho hákoch a direktoch vyrástlo niekoľko slovenských reprezentantov v boxe. „Predtým som dlho robil trénera v Dukle Komárno,“ spomína, „a potom som sa tam nejako pohádal. Objavili sa na tréningu Rómovia, bieli im ponadávali, že kradnú a stále sa iba túlajú. Nahneval som sa, došľaka, veď aj ja som Romák. Vtedy som sa rozhodol, že si založím vlastný klub.“
Začiatok bol náročný. Prvé tri mesiace len naháňal papiere, cestoval, vybavoval. Prvýkrát zistil, že aj s pomocou priateľov sa musí spoľahnúť predovšetkým na seba.
„Vôbec som nevedel, ako začať, za kým ísť, na koho sa obrátiť. Len som veľmi chcel, aby chlapci, ktorých som trénoval, mohli štartovať v národnej lige,“ hovorí. „Väčšinou sú to Rómovia, ale chodia ku mne aj bieli, keď chcú“.
Skončiť nie je ľahké
Spočiatku sa klubu celkom darilo. Má zaregistrovaných osemnásť členov, väčšinou mladších dorastencov. Ale chodí ich podstatne viac. Problémy s peniazmi nastali pred rokom. „Vyhodili nás z telocvične, nemali sme kde trénovať. Tento rok sme nepožiadali mesto o peniaze, lebo som si bol už takmer istý, že s tým skončím,“ hovorí József Ferenczi. No vie, že to nie je také ľahké – chlapci domŕzajú, chodia za ním, aby sa im venoval ďalej. Tak robí: trénuje, obracia sa na kompetentných, rozbieha projekt: „Posielam ho pani Kláre Orgovánovej, ktorá má na starosti rómske otázky, keď sa to podarí, snáď niečo dostaneme a budeme môcť chodiť na zápasy. Problémom je, že na športové aktivity kolonku nemajú,“ hovorí.
Žiaci trénera Pujku veru nie sú na zahodenie. Dvaja z nich sa dostali na majstrovstvá Európy do Liverpoolu a Sarajeva a skončili na piatom mieste. Vlani štartovali na majstrovstvách Slovenska z jeho klubu siedmi, z toho šiesti boli majstrami Slovenska. „Boli sme najúspešnejší oddiel,“ spomína tréner.
Stačí sa pozrieť na jeho osemnásťročného žiaka Rafaela. Trénuje ho už od ôsmich rokov a má zásah, že trénerovi podchvíľou klesajú ruky.
Talenty z Džungle
Bol to jeden z dôležitých dní, keď sa tréner Pujka vybral do Džungle, rómskej osady, nalepenej na jednu z ôsmich komárňanských protitureckých bášt. Hľadal talenty. Vtedy ešte netušil, koľko detí bude mať v pätách. Šťastných, že o ne niekto zakopol. Malých, väčších, umazaných, rozgajdaných, neposedných. Je ich okolo päťdesiat a všetky sa chcú naučiť boxovať. A tréner im to už z hlavy nevytlčie. Prichádzajú za ním každý deň. Dnes ho neoslovia inak ako ujo tréner Pujka báči.
Keď nejedia, tak spoločne
„Mám tu decká od päť do sedemnásť rokov, maličkých je najviac,“ vraví. Sám nevie, či ho k nim viaže rómska súdržnosť, ľútosť alebo športový duch. Isté je, že mu prischlo o tieto deti sa starať. Naňho sa obracajú učitelia, keď nechodia deti do školy, a deti namiesto rodičov poslúchajú jeho. Keď vedia, koľko je dvakrát dva a ako sa volá hlavné mesto Slovenska, môžu si zahrať futbal, možno aj natiahnuť boxerské rukavice. „Chodia za mnou stále, aj dievčatá. Niekoľkokrát denne chodím do Džungle, aby som ich zobral do školy. Rodičom je jedno, kde sú, hlavne, že s nimi nemajú problémy. Keď vidím, že sú v špinavých teplákoch, pošlem domov prášok na pranie. Keď nejedia oni, nejem ani ja,“ hovorí.
Koho si vyboxovať
Okrem trénerskej roboty, z ktorej by nevyžil, je József Ferenczi vyhadzovačom v kasíne. Za dva roky nič strašného nezažil. V Komárne je vraj pokoj. A on sa teraz chce sústrediť na klub. „Rozmýšľam, čo mám robiť, či sa venovať iba tým deťom, alebo iba profesionálnym boxerom. Mám dvojku trénerskú školu. A viem robiť iba toto.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
