ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
Z ankety sa zdá, že deti v Bratislave si akoby neuvedomovali hodnotu peňazí, kritizujú rodičov, že sú dlho v práci, no zároveň chcú od nich väčšie vreckové. Deti na východe z ankety vyšli skromnejšie, uvedomujú si, že peniaze treba ťažko zarobiť. Ako môžu tieto rozdielne vzťahy ovlyvniť dieťa?
„Hierarchia hodnôt sa po roku 1989 posunula trochu smerom k matérii. Ponuka je totiž veľká, predtým bol veľký dopyt, no mizerná ponuka. Dnešný mladý človek však vidí iba aktuálny stav, nepamätá si roky, keď sme my iba slintali pri viedenskej televízii. Ponuku chcú teda využiť. Nedá sa povedať, že bratislavská mládež je skazenejšia, len sú viac v centre diania blízko sú hranice, makroekonomická situácia je lepšia ako na východe, väčšia je aj ponuka a možnosti. Oceňovanie materiálnych vecí je však iba prechodný jav. Skúsenosti zo západnej Európy ukazujú, že po konzumnom boome dnes u mládeže opäť vystupujú do popredia kultúrne a duchovné hodnoty.“
Napriek tomu, zdá sa, že bratislavské deti sú zvyknuté na vreckové ako odmenu.
„Princíp výchovy je skôr postavený na odmene ako na sankciách. Tí, čo sú viac trestaní, majú tendenciu byť agresívnejší. Odmena je teda namieste, ale otázkou je jej primeranosť. Či je primeranou odmenou vreckové 1000 korún na mesiac, o tom by som už pochyboval. Konzumná spoločnosť totiž prináša v ponuke aj rôzne negatívne tovary. Keď na ne mám, môžem si ich ľahšie zadovážiť. Drogovo závislými sa stávajú často práve deti z rodín, kde sa im rodič málo venuje a kompenzuje to peniazmi. Deti sú frustrované, hľadajú náhradu za lásku a spolupatričnosť.“
Obstojí argument, ktorý rodičia používajú, že deťom sa venujú menej často, ale zato kvalitne?
„Čo to však znamená kvalitne? Idem s dieťaťom na drahé filmové predstavenie? Alebo ho zaveziem na tenis a čakám naň v aute, takže s ním vlastne vôbec netrávim čas a nehovorím? Ak nechce byť rodič raz postavený pred hotovú vec, musí s dieťaťom komunikovať a budovať si dôveru od útleho veku.“
Z ankety sa zdá, akoby deti o svojej budúcnosti premýšľali zodpovednejšie, nechcú sa brať pod tlakom tehotenstva, chcú sa najskôr zabezpečiť, potom si zakladať rodinu. O čom to svedčí?
„Vidím dva smery – snahu pracovať na sebe, najprv si vybudovať zázemie a potom rodinu. Tieto deti pracujú už ako študenti, ako 30-roční dosahujú posty, o ktorých sa päťdesiatnikom predtým iba snívalo. Vidia, že rozhodujúce sa stávajú skúsenosti a chcú to využiť. Druhý smer je užiť si, rodina je príťažou. Dôležité je zvykať už deti pred pubertou na povinnosti – školské aj domáce. Ak za ne všetko robia rodičia, je pravdepodobné, že ak si budú mať založiť rodinu, zlyhajú. Raz som začul dcéru na balkóne, ako sa rozpráva so susedkou o tamagoči, koľko spapá, koľko pribralo. Asi po týždni sa susedka spýtala, čo je nové a dočkala sa odpovede – tamagoči nechcelo jesť, tak som ho resetla.
Deti v ankete hovoria, že chcú menšie rodiny. Jedináčikovia tu boli vždy, no z hľadiska vývinu dieťaťa je dôležitý kontakt s rovesníkmi, predškolské zariadenia, kde sa deti stretávali, nemajú peniaze, kedysi boli pieskoviská plné detí, ani to už neplatí. Dieťa nepotrebuje iba starších, ktorí ho poučia, v súrodeneckom kolektíve sa učí presadiť sa, prebieha deľba práce, dieťa sa hrou pripravuje na život. Individualistické hry mu nepomôžu, potrebuje komunikovať, odovzdávať si city.“
Deti chcú aj väčšiu voľnosť.
„A voľnosť opäť spájajú s predstavou anarchie. V žiadnej spoločnosti si však nemôžete robiť, čo chcete. Ak sa ich opýtate, akú voľnosť, povedia, že chcú chodiť neskôr domov. Ak sa však niečo stane, rodič je zodpovedný, môže mu to spôsobiť veľa problémov. Voľnosť je aj to, že mi mama prikáže upratať si, no ja nechcem, lebo pozerám Priateľov. Aj mama by sa možno radšej pozerala na televíziu, alebo opaľovala, namiesto toho sa krúti v teple okolo sporáka, aby deti neboli hladné.“
