Pavel Taussig na výstave svojich koláží v bratislavskej kaviarni Múzeum, ktorú pripravil prezident Slovenskej únie karikaturistov Kazo Kanala.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Hovorí, že nevie kresliť, ale už vyše štyridsať rokov sa s úspechom venuje satirickej kresbe - na Slovensku a v Nemecku. Jeho smiech je dobromyseľný a sebaironický, ale keď ide o politiku, je nezmieriteľný. Autor satirických poviedok a karikaturista PAVEL TAUSSIG (1933) sa v týchto dňoch opäť vrátil z Frankfurtu nad Mohanom na Slovensko. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave v kaviarni Múzeum vystavuje takmer päťdesiat svojich koláží z posledných troch rokov.
K miestu svojej súčasnej výstavy trpko konštatuje: „Prvých päť-šesť rokov svojho mladistvého života som prežil v dome Palác Kotva na Vajanského nábreží 9. Nebyť rôznych historických zmien - počínajúc Hitlerom a končiac súdruhmi - mohol som to mať do múzejky oveľa bližšie. Vlastne len cez ulicu.“
Vo vašich kolážach sa často vyskytujú symboly totalitnej moci, ale i konzumnej spoločnosti. Sú to stále tlaky dusiace človeka?
„Obrázky pochádzajú z rôznych súťaží, a preto sa odvíjajú od danej témy. Raz som teda reagoval na hrôzy konzumu, inokedy na Európu budúcnosti.“
Čo sa stane, keď nie je téma?
„Je to oveľa ťažšie. Navyše, vždy musím dbať, aby som mal patričné zložky, ktoré by som niekde povystrihoval. Na rozdiel od výtvarníka, ktorý to môže nakresliť.“
Prečo ste sa potom rozhodli pre obrázky?
„Mal som nápady a nevedel som ich inak vyjadriť. Keďže nie som výtvarník, pomohol som si kolážou alebo starou rytinou.“
Ste však aj spisovateľ. Píšete satirické knihy. Nestačilo vám slovo?
„Kresba, v mojom prípade koláž, mi dodala ďalší rozmer. Vznikli akési obrázky s bublinami, ktoré Kornel Földvári nazval bublináže. Neskôr bublinky vymizli a zostal humor bez slov.“
Bol pre vás bližší?
„S bublinkami som prestal, lebo časopisy, v ktorých som ich publikoval, pozanikali. Tie kresby boli pre potrebu všedného dňa a o týždeň sa už o nich nehovorilo. Kresba bez slov je možno menej aktuálna, ale očakáva sa, že autor sa na nej viac natrápi. To isté sa potom vyžaduje aj od diváka.“
Ste žiadaný?
„Niekoľkokrát som získal rôzne ceny, ale iba na území Slovenska, poprípade Čiech. V celosvetovom meradle môžem pri všetkej pýche povedať, že som neprerazil. Považujem za úspech, keď sa dostanem medzi prvých štyridsiatich a teda aj do katalógu. Samozrejme, som vďačný za každého trpezlivého diváka.“
Vaše bublináže spôsobili po novembri 1989 na Slovensku mierny šok. Spôsobil to nedostatok slobody?
„Kolegovia na Slovensku si istý čas zvykali, že môžu zaťať do vecí, ktoré boli predtým tabu. Sami mi tvrdili, že moje bublináže boli pre nich čosi nevídané. Časom sa to utriaslo.“
Ako sa odlišuje humor v Nemecku a na Slovensku?
„Keď som v roku 1968 prešiel do nemeckých satirických novín, bolo to úplne niečo iné. Jedine spájajúce slovo bola satira. Naším najväčším úsilím na Slovensku bol boj proti cenzúre. V Nemecku neexistovala. Tam bol záujem niekoho poriadne nahnevať.“
Koho?
„Podľa možnosti čo najvyššie postaveného politika. Čím vyššie, tým lepšie. Prezident-neprezident, všetci boli objektom satiry.“
Vyhovoval vám odlišný spôsob práce?
„Spočiatku nie. Obával som sa pohromy, ale všetci to prežili v zdraví. Počas jedenástich rokov v časopise Pardon nás nikto nežaloval. Pravda, ak nepočítam smiešne hlúposti. Ale súdny proces nebol.“
Pavel Taussig po absolvovaní Filozofickej fakulty UK v Bratislave pracoval v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry a v redakcii Roháča. Ďalších jedenásť rokov pôsobil v satirickom mesačníku Pardon vo Frankfurte nad Mohanom a štyri v podobnom časopise Titanic. V celonemeckom lekárskom denníku Arzte Zeitung doteraz pravidelne uverejňuje svoje satirické koláže. Koláže a bublináže najskôr publikoval v emigrantskej tlači v Kanade a vo Švajčiarsku. Výber z nich vyšiel v roku 1986 knižne v exilovom nakladateľstve manželov Škvoreckých pod názvom Blbé, ale naše. Od roku 1990 ich uverejňovali aj v slovenskej tlači - v Kultúrnom živote, Aréne, v Mostoch a Bumerangu. U Škvoreckých vyšla aj zbierka satirických poviedok Jedinečná svätá - Nereálne príbehy z reálneho socializmu. V roku 1992 ju vydala aj Lita v Bratislave. Titulná poviedka zbierky poslúžila Slovenskej televízii ako predloha pre film.
