FOTO – ARCHÍV
V ten deň bolo v okolí francúzskeho Castillonu krásne. Len hluk dupotajúcich koní a kvílenie vojenských trúb dávali tušiť, že sa schyľuje k bitke. Ničím výnimočnej, pred ňou i po nej boli takých stovky. Nezúčastnili sa na nej desiatky tisíc vojakov, netrvala dni ani týždne. Aj tak sa však stala jednou z najznámejších bitiek stredoveku. Skončil sa ňou totiž konflikt, ktorý nemá v histórii obdobu. Viac ako sto rokov, s väčšími či menšími prestávkami, sa Francúzi a Angličania naťahovali o mestá, prístavy i vinice. Viac ako sto rokov nebolo jasné, kto bude vládnuť Francúzsku. Definitívnu odpoveď dala až bitka pri Castillone. Bolo to 17. júla 1453. Odvtedy uplynulo 550 rokov.
Bežným dôvodom na vyhlásenie vojny bola v stredoveku snaha získať cudzie územie, v horšom prípade korunu iného štátu. Presne to sa stalo v prvej polovici 14. storočia, keď si na francúzsky trón začal robiť nárok anglický kráľ Eduard III. Zdôvodňoval to príbuzenským vzťahom s kapetovským rodom.
Skutočné dôvody anglického záujmu však boli oveľa prozaickejšie. Angličania totiž v Gaskonsku a Normandii kontrolovali prístavy, ktoré získali ešte v časoch bojov Normanov o Britské ostrovy. Z nich vyvážali do Anglicka víno a dovážali vlnu a obilie. Storočná vojna, ktorá vypukla v roku 1337, bola teda veľkou mierou vojnou obchodnou.
Prvé roky priniesli Angličanom úspechy. V roku 1346 porazil Eduard III. v bitke pri Kresčaku svojho francúzskeho rivala Filipa VI. Nasledovalo víťazstvo pri Poitiers, po ktorom Francúzsko pristalo na mier.
V roku 1360 podpísalo v Brétigny dokument, ktorým sa síce definitívne vzdalo strategického prístavu Calais i dŕžav v Akvitánii, ale Eduard si prestal nárokovať titul francúzskeho kráľa.
Bojovať úplne neprestali, ale súperenie Anglicka a Francúzska nadobudlo väčší význam až po tom, ako na anglický trón nastúpil Henrich V. Od roku 1414 sa začal opäť hlásiť o právo na francúzsku korunu.
Francúzi sa však nepoddali. Vďaka zreorganizovanej armáde sa im darilo Angličanov postupne vytláčať. Vlastenectvo a odhodlanie bojovať posilnili aj skvelé víťazstvá Johanky z Arcu. V polovici 15. storočia mali Angličania v rukách už len okolie Bordeaux. No i to chceli Francúzi späť.
Karol VII., ktorý medzitým zasadol na francúzsky trón, tam preto v roku 1451 vyslal asi trojtisícové vojsko. So získaním Bordeaux nemalo väčšie problémy. Mestskí obchodníci sa však cítili ohrození a požiadali nového anglického panovníka Henricha VI. o vojakov. Obyvatelia Bordeaux im s radosťou otvorili brány. Prekvapení Francúzi sa tak znenazdajky ocitli pred mestom.
O dva roky tam Karol poslal ďalšie vojsko. Tentoraz veľmi dobre organizované a vyzbrojené. Zbrojili aj Angličania, a preto bolo jasné, že sa schyľuje k rozhodujúcej bitke.
Francúzi sa rozložili pri meste Castillon. Neobľahli ho, iba si v jeho okolí vytvorili neobvyklý tábor. Z jednej strany ho chránila rieka, z druhej nepravidelný systém opevnení doplnený priekopami. Pri jeho stavbe sa prejavila výborná znalosť terénu. Asi šesťtisíc vojakov vyzbrojených množstvom ručných zbraní istila i jedenapoltisícová skupina Bretóncov. Tá sa zložila neďaleko.
Angličania si mysleli, že Francúzi chcú vyhrať postupne. Nečakali preto, až sa priblížia k Bordeaux, ale vyrazili na pomoc Castillonu. Únava a vyčerpanie z takmer 30-kilometrovej cesty ich však prinútili, aby po zotmení vojakov rozdelili. Väčšia časť ostala oddychovať a len asi 1300 elitných jazdcov a lukostrelcov pokračovalo naprieč tmou.
Nadránom dorazili ku Castillonu a udreli. Francúzske jednotky rozprášili a chceli postupovať ďalej, a to aj napriek tomu, že zvyšok vojska bol stále na ceste. Zo strany Francúzov to však bol len prefíkaný manéver, ktorým sa snažili vlákať ich do pasce.
Stalo sa. Angličania chceli Francúzov prekvapiť, obišli preto tábor z juhu. Tam ich však čakali po zuby ozbrojení Francúzi a okamžite spustili paľbu. Napriek zraneniam začali Angličania liezť na hradby. Väčšina z nich za to zaplatila životom.
Angličanom stále prichádzali noví vojaci, ktorí v noci zostali oddychovať. Keď sa už-už zdalo, že anglická prevaha Francúzov zlomí, objavili sa Bretónci. Anglický veliteľ Talbot okamžite pochopil, že je po všetkom. Francúzi vyskakovali spoza hradieb, rúbali hlava-nehlava.
Zabili Talbota i jeho syna. Traduje sa, že na druhý deň ich znetvorené telá hľadal po bojisku Talbotov osobný posol. Svojho šéfa vraj spoznal len vďaka chýbajúcemu zubu.
Zajtra - Bruce Lee
