svojej najnovšej knižky Nikoho nezabije. Samozrejme, ani nečakanému vyznaniu, ako sa mu pred polstoročím začali otvárať oči, nemôže chýbať janovicovský ostrovtip: „Realista maľuje to, čo vidí. Socialistický realista to, čo počuje. A tak sa maľovali príkazy.“
Otváranie očí, ako pomenoval tento text, by mohlo byť titulom každej jeho knihy. Samozrejme, otváranie našich očí, opakované a neustále potrebné, kým bude platiť jeho smutná pravda, že strata pamäti patrí do našej národnej výbavy. Skôr, než sa urazia tí praví, pripomeňme, že aj on sám sa považuje „za jedného z nás“, o to dôvernejšia je potom znalosť slovenskej nátury, ktorú skutočne nešetrí. Veta, že kolaborácia je náš prejav životaschopnosti, poteší iskrivosťou a zarmúti pravdivosťou, a inak to nie je ani s konštatovaním, že u nás bedáka aj vlk, ktorý sa nažral, aj ovca, ktorá zostala celá.
A propos, pravdivosť. Kornel Földvári, dôverný znalec Janovicovho diela, vraví, že jeho zdanlivo banálna pravda vo svojej finálnej vyčírenej podobe precízne pomenúva ľudské pocity, vlastnosti, ale niekedy tiež celú historickú epochu. Aj ten náš podtatranský problém, ako sa preklamať k pravde, bezostyšné a vysoko účinné nazývanie lži právom na vlastný názor či trpkosť dnešnej doby, v ktorej „my ľudáci pľujeme na nás komunistov, my komunisti pľujeme na nás ľudákov a my demokrati si zotierame z tváre naše pľuvance“.
Pôsobivosť textov Tomáša Janovica znásobuje jazyková virtuozita („Keď sa z faktu stanú dejiny, fakt sa mení a má - dej iný“ či „Nestačí byť rodný, keď si neúrodný“), motto i názov knihy nenadarmo odkazujú na jeden z najkrajších textov Jiřího Suchého Píseň o rose. „Rovnako ako v prípade mojej predošlej knihy Dostal rozum, aj tentoraz ide o marketingový ťah,“ smeje sa však Tomáš Janovic. S niektorými textíkmi sme sa už mohli stretnúť, dvadsať epigramov v prvej časti je výberom zo štyridsaťročnej tvorby, aforizmy v druhej časti, rovnako nadčasové, sú reflexiou súčasnosti.
„Nikdy mi nejde o konkrétnu kritiku režimu, ale o konkrétnu metaforu,“ zdôrazňuje autor, tešiaci sa aj z kontinuity názvu knižky, že Tomáš Janovic nikoho nezabije. No vie pritvrdiť, napríklad keď vidí problém slušných ľudí: „Kopnúť či nekopnúť do zadku toho, koho už dávno mali kopnúť do riti.“
ALEXANDER BALOGH
