Sylvia Plathová s Tedom Hughesom. FOTO – CHICKLIT
V súvislosti s americkou poetkou Sylviou Plathovou (1932 – 1963) sa vždy jedným dychom hovorí o jej živote aj literárnom diele nepochybne aj preto, lebo tieto dve skutočnosti sú také prepojené, že sú jedna bez druhej takmer nepochopiteľné. Napriek tomu sa v jej živote mnoho vecí preceňuje a mnoho vecí zostáva tabu.
Literárna kritika si, samozrejme, najviac cení Plathovej poéziu. Napriek tomu sa často pri jej analýze vracia k autobiografickému románu Sklenený zvon (1963) a k zachovaným denníkom, bez ktorých by podľa mnohých odborníkov jej básne zostali „nedointerpretovateľné“.
Troma najznámejšími záchytnými bodmi pri interpretácii jej poézie sú strata otca (zomrel, keď mala Plathová osem rokov, neskôr obvinila matku, že si vzala „starého muža“), šesť rokov trvajúce manželstvo s Tedom Hughesom, neskôr najvýraznejším anglickým básnikom, a jej samovražda.
Zriedkavejšie sa však uvádzajú súvislosti, ktoré ju po celý život vrhali do ťažkých depresií a nakoniec dohnali k samovražde. A v podstate len bulvár sa zaoberá jej maniodepresívnou psychózou a tým, že trpela takzvaným predmenštruačným syndrómom, s ktorým sa spája strach, letargia, pocit prázdnoty a bezmocnosti.
Najviac sa vždy písalo o tom, že jej samovraždu spôsobil rozchod s Tedom Hughesom. Vo svojom manželovi našla Plathová „muža, ktorému mala byť oporou“, ktorý ju mal zbaviť silného idolu otca. Hlavne sa však stal oporou, zdrojom inšpirácie a literárnym vzorom.
Plathovej skalní fanúšikovia často pokladajú Hughesovu neveru za hlavný dôvod jej smrti. Tento názor sa rozšíril najmä po tom, čo aj jeho ďalšia partnerka spolu s ich malou spoločnou dcérou skončila rovnako ako Sylvia Plathová – s hlavou v plynovej trúbe. Málokto sa už pozastavuje nad tým, ako asi trpel Hughes, keď bol od Plathovej samovraždy, najmä po uverejnení denníkov (hoci ich poslednú časť zničil) až do smrti v roku 1998 stále osočovaný a obviňovaný.
K otcovi, rovnako aj k jej prvému pokusu o samovraždu, sa viaže jej dnes asi najznámejšia báseň Daddy (Oco). Ústredné motívy strachu, pasivity, žiarlivosti a mnohých krajností v opozícii s hľadaným pokojom, miernosťou a odovzdanosťou však nájdeme v každej básni.
Fyzické a psychické problémy Plathová nakoniec napriek úpornému boju prehrala, ale predsa možno aspoň v posledných mesiacoch života cítila, že dospela k tomu, o čo sa celý čas usilovala. V liste matke napísala: „Som geniálna spisovateľka, mám to v sebe. Píšem najlepšie básne svojho života, preslávia ma…“
Plathovej poézia je strhujúca aj bez všetkých biografických informácií. Asi práve preto, že jej jazyk a obraznosť sa vymykajú akejkoľvek analýze či opisu, stále sa budeme „zachytávať“ o udalosti, ktoré sprevádzali jej vznik: najlepšie básne napísala v stave najväčšieho vypätia za pár týždňov a poslednú báseň Hrana, obraz vlastnej smrti, týždeň pred samovraždou. Dokončený rukopis vyšiel pod názvom Ariel o dva roky neskôr, spolu so zbierkou Zimné stromy.
Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydalo pri príležitosti 40. výročia autorkinej smrti reedíciu výberu z jej básnickej tvorby a úryvkov z denníkov v preklade Mily Haugovej.
Autor: Gabriela Magová
