Počas vyšetrovania vás zastrašovali, je to tak?
„Takéto veci tu boli. Napríklad použitie technických prostriedkov, nad ktorými sme sa my, technicky nie veľmi dokonalí ľudia, čudovali.“
Považovali ste to za zastrašovanie?
„Každý to chápal ako určitý atak. Robili sme si svoju prácu ďalej. Ale sledovali sme to v čase, keď sme robili túto kauzu alebo ešte kauzu novinára.“
Čo sa prihodilo vám?
„Telefonický hovor medzi mojou manželkou bol prehraný a odovzdaný do odkazovej služby na mobil môjmu najlepšiemu kamarátovi, ktorého to udivilo. Pochopíte, že nie je technicky možné, aby to bola náhoda. Ten priateľ je z iného mesta. Bolo to v čase, keď som ja bol na inom mieste Slovenska. Možno mi chcel niekto naznačiť – vieme, kde si. Osobne som sa nad tým pousmial a povedal – robte si, čo chcete.“
Nie je to nehorázne, ak má niekto nelegálne takéto technické možnosti?
„Súhlasím. Nešli sme s tým na bubon, ale hlavný vojenský prokurátor považoval za povinnosť dať to do správy pre ústavné špičky.“
Myslíte, že sa tomu dá v budúcnosti zabrániť?
„To je hypotetická otázka. Dnes som mal rozhovor s pánom riaditeľom SIS a myslím, že k tomu pristupuje veľmi seriózne.“
Aký je to pocit, keď vás niekto odpočúva?
„Keď som sa to pred dvoma mesiacmi dozvedel, začal som najprv krútiť hlavou, či je to vôbec technicky možné. Kamarát mal vypnutý mobil, ja som preč, niekto mi volá, rozpráva sa s manželkou a ten rozhovor bol nahraný na vypnutý mobil môjho kamaráta. A vedeli, že sme vtedy spolu. Kamarát si zapol telefón a našiel odkaz.“
Kamarát je vojenský prokurátor?
„Nie, je civil, môj spolužiak.“
Stalo sa vám niekedy niečo podobné?
„Nie.“
Podali ste trestné oznámenie?
„Nie, povedal som im, nech sa majú dobre. Ja si robotu robím tak, ako si myslím, že by mala byť robená. Možno sa nakoniec na niekoho príde. Keby išli hlbšie, viac by ma urážali a starali sa do súkromia, samozrejme, že by som podnikal kroky.“
Iní mali viac podobných prípadov?
„Áno.“
