Ikona z Vlastivedného múzea v Trebišove. FOTO TASR – SVÄTOPLUK PÍSECKÝ
Podobne ako ostatní ikonopisci aj ona dodržiava prísny kánon, aby výsledkom jej práce nebola iba pomaľovaná doska. Dzurjaníková vychádza zo zásady, že ikona, nachádzajúca sa zvyčajne na drevenej stene oddeľujúcej oltár od východnej časti chrámu v tzv. ikonostase, je večná. Pri tvorbe ikon venuje mimoriadnu pozornosť kvalite dreva, ktoré je potrebné pred písaním ikon dôkladne upraviť.
Potom nasleduje niekoľko vrstiev plavenej kriedy – niečo podobné ako sadra, ktorá ihneď netuhne a nanáša sa na tenké plátno na dreve. Záverečným aktom pred maľbou je brúsenie.
„Na plavenú kriedu sa nanesie obraz, zvyčajne Krista, Bohorodičky, výjavu zo života svätých, nejaký obrad, ktorý tvorca ikony vyrýva ihlou,“ povedala Dzurjaníková. Potom nasleduje zlátenie, vaječná tempera – spájadlo, ktoré spája farby, pozostávajúce zo žĺtka a destilovanej vody alebo tmavého piva a konzervačnej látky.
„Vaječná tempera sa používala už v Egypte na sarkofágoch, či už na drevených, alebo kamenných doskách,“ doplnila Dzurjaníková. Podotkla, že na ikone má svoj zmysel každá čiara a farba. Zlato symbolizuje Boha, večný život. Červené spodné rúcho je kráľovskou farbou, vrchné modré vyjadruje jeho Kristovu ľudskú prirodzenosť, ktorú na seba zobral.
Ikony sú svedectvom prelínania sa kultúr medzi západom a východom. Nachádzajú sa najmä v chrámoch východného obradu na východnom Slovensku. Podľa kunsthistoričky Zemplínskeho múzea v Michalovciach Dany Barnovej ikony súvisia s kolonizáciou od 14. do 17. storočia a s príchodom obyvateľstva z Balkánu, ktorí so sebou priniesli svoju kultúru a vieru.
Na dodržiavanie kánonu pri tvorbe ikon dohliada Spolok ikonopiscov sv. Cyrila a Metoda, ktorý organizuje ikonopisecké školy. Piata v poradí sa uskutoční počas leta práve v Michalovciach. (tasr)
