Juraj Jakubisko sa narodil 29. apríla 1938 v chudobnej rodine v Kojšove na východnom Slovensku. Absolvoval pražskú FAMU, ako výrazný talent sa prejavil už svojimi študentskými prácami a debutom Kristove roky (1967). Tri jeho filmy z prelomu 60. a 70. rokov – Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia – skončili v trezoroch a cestu k divákom si mohli nájsť až po roku 1989. Pri príležitosti jeho 65. narodenín bola pripravená retrospektívna prehliadka pod názvom Jakubisko očami Jakubiska, ktorú tvorí všetkých trinásť jeho celovečerných hraných filmov. Postupne putuje svetom, po USA, Kanade, Juhoafrickej republike, Česku a Slovensku, Latinskej Amerike, Francúzsku a Španielsku, ju v lete uvidia diváci v Londýne, Kolíne nad Rýnom a v Ríme.
FOTO – ARCHÍV JURAJA JAKUBISKA
Východniara, ktorý sa po rozdelení republiky rozhodol žiť v Prahe, považujú Česi aj Slováci za svojho režiséra. Podľa filmových kritikov zaobchádza s obrazom ako maliar, s myšlienkami ako básnik a všetko to prezentuje v dokonale zvládnutom filmovom slohu. V roku Milénia získal titul Najlepší slovenský režisér 20. storočia. Ako prvý režisér z bývalého východného bloku dostal v tom istom roku Zlatú pečať z Belehradu za svoj príspevok k svetovej kinematografii.
Keď ste nedávno oslavovali 65. narodeniny, mysleli ste viac na minulosť či na budúcnosť?
„Už myslím na to, že onedlho oslávim svoje úctyhodné druhé Kristove roky. Samozrejme, rád by som sa dožil i tých tretích. Staroba je vraj bilanciou premárnených príležitostí. Zatiaľ nebilancujem a utešujem sa, že s tým mojím vekom to nie je až také zlé.“
Váš zatiaľ posledný, trinásty film Nejasná správa o konci sveta patrí medzi najzložitejšie. Napriek Nostradamovej veštbe zo 17. storočia stále veríte v ľudstvo. Odkiaľ pramení váš optimizmus?
„V televíznej verzii Nejasnej správy hrám vo svojom filme tajomnú postavu proroka Nostradama. Je to preto, že aj vyznenie filmu sa dotýka veštby, ktorá dáva ľudstvu nádej. Verím, že sa splní proroctvo a raz príde na Zem tisíc rokov mieru. Môj optimizmus pramení zasa, ak by som bol patetický, z viery v človeka a z toho, že nemám rád zlé konce. Nielen vo filme.“
Nie je to náhodou spojené aj s tým, že ste od vypuknutia slobody stále úspešnejší a svetom uznávanejší režisér?
„Áno, je to paradoxné, aj mňa to udivuje: čím menej filmov nakrúcam, tým viac cien a pozorností získávam.“
Ako sa pozeráte na prácu svojich mladých kolegov v Čechách a na Slovensku?
„Mnohé veci sa mi páčia, mnohé nie, ale vyhýbam sa kritike. Mladosť má vždy svoju pravdu. Naplní ju čas, ktorý ešte len príde.“
Existuje spätná väzba? Hovoria s vami s úctou hodnou vašej tvorby a šedín?
„Okolo mňa je mnoho ľudí, ktorí si nevážia moje dokonalé šoférske, kuchárske či záhradkárske umenie a sú kritickí k mojej lenivosti, ktorú schovávam za písanie a maľovanie. Našťastie, pohybuje sa okolo mňa i množstvo omnoho mladších žien, ktoré tušia, že moj rôdný list je podvod.“
Od roku 2001 ste docentom na pražskej FAMU. Čo oceňujete na dnešnej mladej generácii a čo by ste jej vytkli?
„Na mladej generácii tvorcov oceňujem to, čo oceňovala na nás generácia pred nami – talent. Keby som im mal niečo vytknúť, tak je to malá ctižiadostivosť a väčšia túžba po finančnom ocenení, ako bola kedysi u nás.“
Ak v Prahe používate slovenčinu, rozumejú vám mladí? Hovorí sa, že rozdelením republiky si najmä mladí ľudia časom prestávajú rozumieť.
„Na katedre réžie študuje mnoho cudzincov a podmienkou ich štúdia je zvládnutie českého jazyka. Keby som prednášal, alebo skúšal po slovensky, nerozumeli by mi. Mnoho ľudí a mladých absolventov, spolupracovníkov, ktorí sa pohybujú okolo mňa, však slovenčine rozumie a pri práci s nimi komunikujem svojou rečou, ktorou hovoríme aj doma. To sa týka všetkých interview i verejných vystúpení. Myslím si, že slovenčina robí problémy iba malým deťom.“
Žijete a spolupracujete s manželkou Deanou Horváthovou, ktorej na verejnosti pri každej príležitosti za všetko ďakujete. Zdá sa, že napriek svojej kreativite by ste bez Deaninho manažovania boli stratený. Do akej miery vašu tvorbu ovplyvňuje jej zmysel pre realitu?
„Svojej manželke som vďačný predovšetkým za to, že mi odblokovala časť môjho mozgu, aby som nemusel myslieť na peniaze. Zháňanie finančných prostriedkov na film je niekedy väčším umením ako film realizovať. Ako každá manželka žijúca vedľa známejšej osobnosti podlieha kritike okolia, pretože všetkým sa zdá, že svojou prítomnosťou odpútava pozornosť od osoby, o ktorú sa okolie zaujíma. Niekedy vznikajú okolo toho zvláštne mýty a legendy. V prípade Deany som dostal mnoho otázok, či ma moja manželka fyzicky netrestá, nebije po chrbte vianočným stromčekom či nohou od klavíra. Samozrejme, nikdy sa nič podobné nestalo, ale bol čas, keď som novinárov nechával v omyle a dokonca som si vymýšľal masochistické kúsky, ktoré mi temperamentná žena vyvádza. Nikto z nich nepochopil, že ide o mystifikáciu a moju nadsádzku zobrali celkom vážne.“
Naozaj je vaša žena tolerantná?
„Keď som oslavoval narodeniny, okrem dôstojných osláv, ktorých sa v Prahe zúčastnilo vyše šesťsto mojich kolegov, spolupracovníkov a priateľov, dala mi vyrobiť 45-kilogramovú tortu, ktorá mala podobu nahej ženy. Cukrárka ju zmajstrovala realisticky a tak sugestívne, že fotografie uverejnené v novinách spôsobili údiv u tých, čo na oslave neboli. ‘Máš skvelú ženu, hovorili, ‘a veľmi tolerantnú. Dopriala ti k narodeninám holú ženu.‘“
Okrem vašich uskutočnených projektov existuje množstvo nerealizovaných. Napríklad scenár napísaný s Karolom Sidonom či podľa Kunderovho románu Valčík na rozlúčku. Problém je zase v peniazoch?
„Keď režisér Martin Šulík nakrúcal o mne dokument, ktorý mal skoro hodinu, kvôli nerealizovaným projektom sa znovu vrátil, aby o nich nakrútil ďalší dokument. Domnieval som sa, že filmov, ktoré som z rôznych príčin nerealizoval, je päť. Ale keď som začal vyťahovať scenáre a materiály, ukázalo sa, že ich je jedenásť. Martina udivovalo, ako je možné zabudnúť na niektoré veľmi podarené predlohy. Priznávam, že aj mňa to prekvapilo. Dokument, ktorý vznikol, zachytáva náhody, ktoré spôsobili, že sa tak stalo. Niektoré projekty zmietla doba politickou mašinériou. Iné nedostatok financií, alebo, ako v prípade Kunderu, osud. A mnohokrát, keď som nenašiel pre svoju látku optimálne podmienky, namiesto toho, aby som dlho čakal, kým sa hviezdy dostanú do správnej konštelácie, pustil som sa do niečoho nového, čo sa mi videlo oveľa zaujímavejšie. Možno to bolo i tým, že moje scenáre starnú oveľa rýchlejšie ako moje filmy. Keď som sa po rokoch vrátil k jednému, zdal sa mi taký slabý, že som ho prepísal odznovu.“
Pripravujete sa na nakrúcanie filmu podľa vlastného scenára s názvom Tretie pohlavie. O čom bude?
„O ľudskej energii a o Bohu. O tom, že ateistami sme sa stali nie z presvedčenia, ale z pohodlnosti. Mnoho mladých ľudí sa ubíja drogami, pretože stratili vieru v zmysel svojej existencie. Zbytočnosť žitia, nedôvera v budúcnosť a tak i v seba samého. Čo ak sa nad našimi hlavami neskrývajú Dorého biblickí anjeli a Boh, ako si ich predstavovali naši dedovia a otcovia? Kto riadi naše kroky? Tretie pohlavie je film plný otázok a hľadania novej viery, ktorá by pomohla doniesť do cieľa pochodeň ľudského pokolenia.
Život človeka vychádza z lona prírody a vracia sa do neho. Duša, onen plamienok života, večná energia vo vesmíre, sa neustále vracia a mení svoju podobu, svoje skupenstvá. Reinkarnácia. Čím ďalej viac ľudí, poučených princípmi fyziky, verí, že nie prvý raz a nie naposledy sme na tomto svete. Ak je to pravda, vzniká nová viera, ktorá nahrádza náboženstvo, pretože je v nej obsiahnutý zmysel našej cesty i morálny kódex. Musíme sa snažiť urobiť tento svet lepším, aby sa tu raz, až sa sem opäť vrátime, žilo skutočne lepšie.
Často o tom premýšľam pri maľovaní. Vedľa sedí môj pes Edgar a celé hodiny sa vytrvalo pozerá na postavy, ktoré renesančnou technikou ožívajú na mojom plátne. Možno, že o niekoľko rokov, ak Edgar skončí v zemi a jeho energia vzklíči v ľudskej duši, narodí sa na opačnej strane planéty a tiež začne maľovať. A tak ako ja, ale nebude vedieť prečo.“
Dokončili ste aj scenár inšpirovaný Alžbetou Báthoryovou Love-story Báthory. Čím vás fascinuje Krvavá grófka?
„Nakrútiť Čachtickú pani podľa románu Laca Nižňanského by bolo proti hororom hollywoodskej produkcie veľmi slabým odvarom. Na príbehu Báthoryovej ma fascinuje doba, v ktorej sa jej príbeh odohral, Uhorsko, obrovská krajina mnohých národností, niečo podobné, o čo sa snaží Európska únia, a množstvo nepopísaných stránok života grófky, ktorá sa dostala až do Guinnessovej knihy rekordov. Jej príbeh s veľkými osobnosťami doby je v mnohom aktuálny i dnes. Keď som sa začítal do materiálov z čias, keď existenciu východnej Európy ohrozovali turecké výpady, našiel som látku ako ušitú pre akčný film, ktorý by okrem množstva tragických i komických situácií dokonale mapoval kryštalizáciu slovenskej národnosti.“
Váš syn Jorik študuje v Anglicku. Zdedil po vás umelecké gény?
„U Jorika sa ‘gény‘ neustále menia – ako jeho fyziognómia. Keď sa narodil, mal modré oči a svetlé vlasy, takže som mal podozrenie, že je susedov (smiech). Postupne sa priblížil k mojej podobe, ktorú prerástol, takže je krajší, ako som bol ja v jeho veku. To isté platí o vývoji predsavzatí, akou cestou by sa chcel v živote uberať. Najskôr to bola hudba, koncertoval s klavírnymi etudami, potom saxofón, skvele robil keramiku, napísal divadelnú hru, ktorú verejne hrali jeho spolužiaci. Niekoľkokrát si odo mňa požičal kameru a skúšal ako vianočný darček urobiť pre mňa film. S Deanou sme trnuli, že skončí na ceste umenia, ale prerástol i tieto naše obavy. V šestnástich chcel byť diplomatom, teraz má definitívnu predstavu o tom, že jediné, čomu sa chce celý život venovať, je filozofia. A tak sa napĺňa genéza mena Jorik. Shakespearovský šašo Yorick bol viac filozofom než komediantom.“
Na Slovensko ste prišli na konferenciu zahraničných Slovákov, predtým ste sa zúčastnili aj na referende. Nie je vám teda ľahostajný osud bývalej vlasti. Myslíte si, že by raz mohol pre vás nastať čas na návrat?
„Ak chcete definitivne opustiť svoju vlasť, musí to byť vzdialenosť tisícov kilometrov. Z Prahy som rýchlejšie v Bratislave, ako keby som býval v Košiciach. Sú chvíle, keď tam trávim viac času, ako v novom domove. Zo Slovenska som vlastne nikdy neodišiel, takže sa nemusím vracať.“
Filmy J. Jakubiska
Kristove roky (1967)
Zbehovia a pútnici (1968)
Vtáčkovia, siroty a blázni (1969)
Dovidenia v pekle, priatelia! (1970)
Postav dom, zasaď strom (1979)
Nevera po slovensky (1981)
Tisícročná včela (1983)
Perinbaba (1985)
Pehavý Max a strašidlá (1987)
Sedím na konári a je mi dobre (1989)
Takmer ružový príbeh (1990)
Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992)
Nejasná správa o konci sveta (1997)
