„Keď napcháte do vreca mačku a psa, a vyjdú odtiaľ ako najlepší priatelia - to zbožňujem,“ povedal pre francúzsky Le Monde Francis Veber, scenárista a režisér filmu Le placard, ktorý mal pod názvom Kondomédia včera slovenskú premiéru. Kondomédia je vo Francúzsku jedným z najúspešnejších francúzskych filmov vôbec - iba za štyri dni po premiére ho videlo viac ako milión divákov.

Le placard stojí na prvkoch klasickej frašky, ktoré Francúzi odjakživa obľubujú a ktoré v čoraz monotónnej-šej podobe hysterického žandára bývali kedysi aj u nás obľúbenými cukríkmi socialistických pracujúcich. „S Veberom sa vracia do komédie verbálna virtuozita,“ píše Le Monde. Francúzska filmová komédia buduje na klasickej línii komédie omylov, ktorá bola zrejme na vrchole ešte za čias Moliera. Veber má energicky vygradované situácie a celé gejzíry komediálnych dialógov.

Slávny švédsky režisér Ingmar Bergman mal obľúbené meno Vorger, Francúz Francis Veber zasa používa dve priezviská - Perrin a Pignon. Práve to druhé opäť dal posmutnelému osudovému chaotovi v Kondomédii. Donekonečna sa opakujúci typ plachého, prišliapnutého, zmätkárskeho človiečika s francúzskou šialenosťou hrali od začiatku sedemdesiatych rokov už Jacques Brel, Pierre Richard, Jacques Villeret. K nim sa teraz pridal Daniel Auteuil - pôvodná richardovská excentrickosť sa rozplynula, Auteuilov Pignon je viac nepriebojný, hanblivý, šedivý.

„Za takmer storočie kinematografie sme sa stretli s množstvom filmových postáv. Je tu elegantný James Bond, otĺkaný dobrodruh Indiana Jones. A vedľa týchto žiarivých suverénov na okraji smutne prežívajú smoliari, ktorým sa nikdy nič nepodarilo.“ O čo v tomto príbehu ide, je napísané na každom plagáte: hlupáčik úradníček, ktorý sa nezmestí na podnikovú fotografiu, má byť pri prepúšťaní prvý na rade. A nedokáže sa ani zabiť.

Francois Pignon je dávno po rozvode, ale stále sa upína k exmanželke a synovi, ktorých odpudzuje a nudí. Večer vysedáva v prázdnom byte a v práci ako mnohoročný účtovník v podniku na výrobu prezervatívov sa mu vždy ujdú len útrpné pohľady a smiech. Jeho úbohý život sa obráti, keď mu sused poradí, aby sa začal vydávať za gaya: len potom si podnik rozmyslí, či ho prepustí bez toho, aby nemal problémy s diskrimináciou menšín. „Tento film nie je o homosexualite, je o názore, ktorý má o vás okolie, a o tom, čo dokážu s vami urobiť klebety bez toho, aby ste vy zmenili svoje správanie.“ Veber nikdy neprekračuje hranice ľahkého útvaru a príjemného rozptýlenia, aj tak dostal niekoľko filmových ocenení - naposledy na festivale v Cannes. Sú to pocty v tomto žánri takmer neslýchané.

Ako hovorí Francis Veber, na amerických komédiách je najamerickejšie, že najväčší chudák vždy nakoniec zvíťazí. Idea Kondomédie je veľmi podobná - napokon, jej režisér neskrýva, že mieri do Hollywoodu. Rozdiel je len v tom, že vo francúzskom príbehu hrdina zostane do konca filmu presne takým, akým bol na začiatku - osudovým polepetkom. Vyhrá, ale zostane zmätkárom - to je zasa francúzske. Je však jasné, čo Veber hovorí: v živote sú aj horšie veci, ako byť obyčajným domotancom. „Mám rád ľudí, čo stoja v rade, ktorých žiadna z víl ničím neobdarila. Takých, čo sa narodili v šedej kolíske a prežili rovnako šedý život. Zdá sa, že nemajú nijaké čaro.“ Ale sú dojímaví, lebo ich boj, to je boj v ústraní. Keď sa ich však dotkne svetlo, vždy nakoniec prejdú na tú žiarivú stranu.