Tunajší obyvateľ Ivan Halmo pozrie na hodinky a keďže sa blíži šiesta hodina večer, vyjde úzkym schodiskom na vežu. Za ním sa trúsi zvedavý syn. Zvon svätej rodiny sa rozoznie okolím. Pri pohreboch je rituál stále rovnaký: vykopať hrob, otvoriť kostol a podľa starých nepísaných regulí zvoniť.

Kostol v Sádku z 13. storočia stojí na malom vŕšku zvanom aj podľa drobného vtáčika čížika. Miesto obohnané kamenným plotom, cintorín a samotný chrám v románskom a gotickom štýle je pre mnohých magickým miestom. Kto by chcel nájsť strohú súmernosť a pravé uhly, nedočká sa. Pre niekoho azda neforemný. Bohoslužby sa tu konajú len raz do roka, ináč slúži ako dom smútku. Drevené priečelie chóru je veľmi staré, ale na výraznej kresbe dosák vidno slabučké línie náboženských malieb. Elektrinu sem nedoviedli, svetlo sa sem dostáva len cez úzke okná. Odľahlé miesto prilákalo zlodejov. Vykradnuté sú obrazy z oltára, terčom rabovania sa stala aj hrobka v podzemí. Počas voľných dní sú v okolí mladí ľudia. Neraz opití. Ivan Halmo si sťažuje, že váľajú náhrobné kamene.

Na dvore súkromne hospodáriaceho roľníka Štefana Korca sa znášajú husi, morky, psy a mačka. Starší pán však opatrne hovorí, že medzi ľuďmi to v Sádku nie je celkom tak. Vtipkuje s nelogickým príkladom, že pätnásť z desiatich ľudí je tu rozhádaných. Veľa nádeje na rozvoj tunajší nemajú. On si sťažuje na sucho, v tejto doline nezaprší, aj keď je okolie pod vodou.

Budúcnosť majú v rukách dve rodiny so školopovinnými deťmi rodiny Ivana Halmu a jeho bratanca. Obývaných domov ubúda a stále častejšie tu vyrastajú chatky s víkendovým osadenstvom. Na oddych je to atraktívne miesto.

Od čias Turkov sa tu počet obyvateľov príliš nezmenil. Keď osadu podpálili, narátali tu deväť usadlostí. Sádocký kostol bude len spomienkou na minulosť.

Autor: Juraj Gerbery