recenzia/kniha
neustále sa musí dotýkať brucha prstami, aby sa uistil o svojej telesnosti. Pritom si mrmle, že „robí pokroky“ a raz bude ako „talianski herci“. Bez svojich ohmatávacích rituálov by už bol schopný len zlomkov slov, ktoré doňho natlačili jeho učitelia.
No Per Olov Enquist neskúma len vnútro svojich postáv - mimo dutej suverenity, v ktorej sa zrkadlí ich moc. Má od nich odstup, vysvetľuje, prečo sa dvor tak veľmi snaží zničiť kráľa ako človeka: treba brániť dynastiu, monarchia musí zostať nedotknutá a sedliaci majú ďalej zostať šťastnými nevoľníkmi. A samostatný kráľ by bol len na prekážku.
Per Olov Enquist sa v tomto románe zaoberá zaujímavou a neprávom zabudnutou historickou kapitolou. Na dánskom dvore vtedy vyhlásil nemecký lekár Struensee čosi ako francúzsku revolúciu, aspoň na papieri, dávno predtým, než tá skutočná prepukla, a pritom neprelial ani kvapku krvi. Roku 1772 ho popravili. V osvietenskom duchu sa pokúsil meniť svet, ale k jeho smutnému koncu nakoniec prispeli ešte aj zástancovia osvietenského myslenia, ktorí vlastne mali stáť na jeho strane.
Autor nestopuje dejiny kvôli triviálnemu pôžitku z historických kostýmov a muzeálnych dekorácií.
Román je v skutočnosti o súčasnosti - Enquista už v predchádzajúcich knihách mučí otázka, prečo osvietení ľudia zákonite stroskotávajú. Bezpochyby je na Struenseeovej strane.
Tento tichý Nemec, autor práce O rizikách pri zlých telesných pohyboch je vo svojej podstate skutočne predovšetkým lekár, pre ktorého nielen telo, ale celá spoločnosť funguje podľa mechanických zákonitostí. Struensee sa však veľmi nezaoberá tým, čo sa stane, keď mechaniku vlastného konania rušia zlé pohyby niekoho iného.
Presne to sa mu však stane. Kráľ Kristián uteká čoraz hlbšie do svojho šialenstva. Zverí sa vládkyni vesmíru a prosí svojho lekára, aby sa postaral o kráľovnú. Tá by vládla rada, ale najskôr ovládne Struenseeho.
Kráľ ponecháva Struenseemu okrem manželky aj štátne záležitosti. Lekár teda odrazu stojí na špičke moci a môže konať. Nijaký osvietenec nikdy nedostal väčšiu šancu. K najvydarenejším pasážam patrí leto, ktoré Enquist opisuje v troch veľkých kapitolách. Kráľ, kráľovná a Struensee trávia teplé mesiace na zámku, ktorý leží v najodľahlejšom kúte dánskeho vidieka. Tam môže hrať kráľa, kráľovná ho môže milovať a Struensee spisovať svoje osvietené nariadenia. Ďaleko od sveta a v ohraničenej lehote sa môže splniť aj úplne neskutočný sen. No len za prísnych podmienok.
Spisovateľ si pokojne vykračuje fantáziou svojich zmätených postáv, s ľahkosťou šíri svoje historicko-filozofické úvahy a oboje udržuje v presnej rovnováhe. Zvlášť nemeckí čitatelia môžu túto knižku spokojne odložiť na poličku - málokedy si môžu s takým čitateľským pôžitkom prečítať čosi príjemné z vlastnej minulosti. EDWIN GRASSMEIER
