našimi hlavami vyzeralo, akoby celý priestor preťal veľký nôž.
„Zdá sa, že sme zakročili neskoro,“ vzdychla si Spomienka, „škoda, že sme si na otváracie kúzlo nespomenuli skôr.“
„Bola to moja vina, prepáčte,“ sklonila hlavu Luna, „veľmi dobre ho poznám a prišlo mi na um hneď, ako sme prišli pred tie zamknuté dvere. Vedela som však, že ich zamkol Neznámy svojím kúzlom a prekonať ho, by malo za následok veľkú skazu. Bála som sa, aby sme nezranili Martina. Tušili sme predsa, že je vnútri s Neznámym.“
„A vidíme všetci, čo mala za následok tvoja nerozhodnosť,“ pozrela sa prísne Mora na svoju mladučkú sestru.
„No tak, Mora, nechaj ju na pokoji, videla si predsa, že sa snažila prísť aj na iné riešenie,“ zastávala sa Luny Fantázia.
"Pff, iné riešenie! Proti sile sa dá bojovať znova len silou. Nakoniec sme aj tak museli použiť kúzlo, ktoré sa dalo využiť hneď. Zbytočne sme stratili čas!“ rozkričala sa Mora.
Všetci sme sa na ňu nahnevane pozreli, pretože vôbec sa nevedela vcítiť do utrápenej mysle malej Luny. Asi si uvedomila, že zareagovala príliš prehnane, preto hneď zmenila tému: „Študent, čo sa tu vlastne stalo?“
Podrobne som im rozpovedal všetko, čo som videl a počul od momentu, ako sme s Oskarom a Bobom pristáli v jednom z okien knižnice.
„Aha, takže zobral niektoré z mojich kníh? Chúdence, čo len s nimi spraví?“ strachoval sa Pastier, akoby prišiel o zvieratká zo svojho stáda.
„Uvažujme predsa,“ rozjasnila sa Spomienkina tvár, „Martin vravel, že Neznámy zobral iba svoje knihy. Takže to museli byť knihy, ktoré on kedysi napísal, keď bol ešte na Zemi.“
„Správne,“ pripojila sa Fantázia, „Pastier, vieš zistiť, ktoré knihy chýbajú?“
„Samozrejme, veď ich poznám ako vlastné deti, starám sa tu o ne už celé storočia,“ hrdo zovrel v ruke Pastier svoj bič. Hneď ho však pustil. Uvedomil si totiž, že knihy si dnes v noci užili plieskania bičom na dlhý čas dopredu.
Vytiahol preto spoza opasku pastiersku píšťalu a začal na nej potichu hrať. Knihy nad nami sa pomaličky rozhýbali. Každá z nich sa pohla iným smerom, takže sa nám zdalo, že všetko okolo nás sa rozvlnilo, akoby sme sa pozerali na rozhojdanú hladinu jazera nad nami. Na môj veľký úžas sa knihy pohybovali v tónoch Pastierovej pesničky pokojne, akoby sa nič z toho, čo ich desilo ešte pred pár minútami, ani nikdy nestalo. Každá z nich sa ticho presúvala ku svojmu miestu v labyrinte políc. O malú chvíľku všetky sedeli v dlhých radoch vedľa seba. Otáčali sme zdvihnuté hlavy a hľadali prázdne miesto po ukradnutých knihách. Hľadalo sa nám ťažko, pretože police sa dvíhali do veľkej výšky - až pod kupolu, kam svetlo z fakieľ nedosvietilo.
„Mám to, našiel som miesto, kde tie ukradnuté knihy pôvodne ležali,“ ozval sa zrazu z temnoty nad nami chlapčenský hlas.
„Oskar, veď sme na teba takmer zabudli,“ zaradoval som sa.
„Si celý? Neublížil ti Neznámy?“ strachovali sa Spomienka, Fantázia a Luna.
Z tmy zrazu zletel Bobo s Oskarom na chrbte. Všetci sme sa tešili, že sú obaja v poriadku, dokonca sa mi zazdalo, že Mora sa tiež usmiala. Alebo to bol len jej zvyčajný posmešný úškrn?
„Meno Neznámeho sa muselo na Zemi začínať na N. Presne v tom rade chýbajú knihy, ktoré si so sebou odniesol,“ povedal Oskar Pastierovi, „spomeň si, čie knihy boli medzi knihami Kláry Nesmelej a Huga Nespokojného?“
„Nes..., Nes....,“ opakoval si nahlas Pastier.
Určite si spomenul, pretože sa mu zlomil hlas a to posledné „Nes...“ mu uviazlo v hrdle ako kosť z vianočného kapra. Pozrel vystrašene na nás a vyslovil Neznámeho meno: „Kazimír Nespavec.“
„Oooh,“ zabedákali všetci okolo mňa.
„Kto je to?“ spýtal som sa, aj keď som tušil, že budem vyzerať ako hlupák, pretože tu v Ríši snov muselo byť meno Kazimíra Nespavca veľmi známe.
„Nespavec?“ začala Fantázia, „toho tu poznáme už riadne dlho a vie o ňom každý sníčkar. On bol totiž jediným človekom, ktorý sníčkara nemal. Nepotreboval ho. Od narodenia nezažmúril oko. Nikdy nespal. Jeho rodičia ho dali po pár týždňoch do sirotinca, inak by sa zbláznili od toľkého bdenia a bezsenných nocí nad kolískou večne uplakaného a vrieskajúceho Kazimíra. Len čo povyrástol, začal po nociach, keď všetci spali, vyvádzať hrozné veci. Nevedeli si s ním poradiť žiadni vychovávatelia ani lekári. Po nociach vysedával na povale a vraj tam donekonečna niečo zostrojoval. . Raz takmer podpálil celý sirotinec. Keď dovŕšil pätnásť rokov, zo sirotinca utiekol a nikto o ňom dlhé roky nepočul. Vlastne ho ani nikto nehľadal, všetci boli radi, že s ním nemusia žiť pod jednou strechou.“
Do rozprávania Fantázie vstúpil Pastier: „Pred časom sa však znova objavil. Vieme to podľa kníh, ktoré sa nám tu začali postupne zhromažďovať. Stal sa vynálezcom. Nikto sme však jeho knihám o vlastných vynálezoch nerozumeli. Z kníh iných vedcov sme sa však dozvedeli, že Nespavcove vynálezy sú nereálne, nevedecké a ak by sa ich aj podarilo zostrojiť, vraj sú pre ľudstvo tým najnebezpečnejším, čo kedy na Zemi bolo.“
„A napriek tomu, že nikdy nespal, mal jeden sen – jediný a hrozný - svoje vynálezy a hrozné predstavy zhmotniť,“ vzdychla malá Luna.