Odvtedy sa rozviedla, prežila nový vzťah, ktorý ukončila, a jej dcéra Dorotka sa vydala za Whiskyho zo Slobodnej Európy. Všetko v priamom prenose bulvárnej tlače. Zatiaľ čo Ozzy Osbourne s manželkou Sharon na priamom prenose svojej rodinnej situácie vytĺka kapitál, slovenská herečka o ponuky a možnosti prichádza. Anna Šišková.

Po dvoch veľkých premiérach, keď ste skúšali skoro každý deň, ste pekne opálená. Predbehli ste divadelné prázdniny?
Pred pár týždňami som bola s filmom Krajinka na festivale slovenských filmov na Floride v meste Sarasota. Bola som zvedavá, či má zmysel premietať tam naše filmy. Príjemne ma prekvapilo, že už pri otvorení bolo v kinosále úplne plno. Na Floride, kde vládne slnečné počasie, sedia ľudia v kine aj za bieleho dňa... Možno je im teplo. (Smiech.) Prišli aj potomkovia Slovákov. Nevedeli už reč, ale túžili spoznať krajinu, odkiaľ pochádzali ich starí rodičia alebo rodičia.
Mala Krajinka úspech?
Veľký. Mnohí diváci boli však vydesení. Film mapuje obdobie od prvej svetovej vojny až po nedávnu súčasnosť. Niektorým sa zdali byť naše pomery dosť kruté. Hovorila som im, že dnes už tak nežijeme, že sme sa pohli trochu ďalej. Hnevalo ich napríklad aj to, ako sa vo filme zaobchádzalo so zvieratami, nie sú na to zvyknutí. Sú útlocitnejší.
Raz ste pre TV oko povedali, že vaše meno vám vybrali vaši starší bratia podľa rozprávky o zhavranelých bratoch, ktorých oslobodí sestra Anička. Držia nad vami ochrannú ruku teraz, keď na vás útočí bulvár?
Dvaja z nich sú už v nebi, tak možno odtiaľ. Jeden zomrel, keď mal osemnásť, druhý bol lekárom, a keď mal 40 rokov, dostal rakovinu. Moja mama zomrela minulý rok. Chvalabohu, že toto všetko už nezažila. Z našej rodiny mi ostali len dvaja bratia. Jeden z nich je kňaz, ale po všetkom, čo vyšlo v novinách, vlastne ani neviem, čo si o mne myslí. A ktovie, čo si myslia jeho farníci...
Zhovárate sa s ním o tom?
Stretávame sa, ale o týchto veciach sa nerozprávame.
Tušíte, kto je tá anonymná kamarátka, ktorá o vás poskytuje bulváru kvázi overené informácie? Existuje vôbec?
Ak existuje, určite to nie je moja kamarátka, keď niečo také dokáže urobiť a povedať. Je možné, že ide o nejakú kolegyňu, ale určite nie z Astorky.
Takýto mediálny zásah do súkromia je často drastický aj v tom, že vždy odznovu otvára otázky, ktoré sú už uzavreté. Necháte sa tlačou znovu vyprovokovať?
Zakaždým ma to rozhnevá. Vždy sa neomylne zdvihne nová negatívna vlna. Odznovu som vystavená rôznym poznámkam na ulici... Hlavne to ubližuje mojej rodine. Moji bratia nežijú v Bratislave, určite si aj oni všeličo vypočujú, čo mi nepovedia. A hlavne to ubližuje mojim dcéram, ktoré si nezaslúžia, aby ich kamarátky a celé okolie preberalo ich mamu a jej vzťahy.
Čo hovoria deti, kamaráti pätnásťročnej Terezky? Cítite v ich otázkach postoje ich rodičov?
Ani nie. Sú zvedaví, aká je pravda. Terezka je, našťastie, veľmi silný človek. Vždy pri mne stála a stále stojí. Pomáha mi, a pomáha aj Jurkovi, svojmu otcovi. Nejaké noviny napísali, že strašne trpí, že je neviem aká zúfalá. Nie je to pravda, práve naopak, je z nás najsilnejšia. Z novín si vôbec nič nerobí a smeje sa z nich.
A Dorotka?
Tá sa tým vôbec nezaoberá. Nie je so mnou často. Keď príde, sú dôležitejšie veci, o ktorých sa musíme pozhovárať.
Ktoré sú to?
Napríklad, kedy príde znovu, ako sa má, či je zdravá, čo majú s Whiskym v pláne - skrátka, životné otázky. Koncertujú teraz po celom česko-slovenskom území. Myslím, že sa majú dobre. Žijú na Mlyne, kde je naozaj veľmi krásne, užívajú si leta, v piatok, sobotu a nedeľu sú niekde na koncerte, potom vždy prídu prespať ku mne.
Dorotka koncertuje s Whiskym v Slobodnej Európe, nahrala s ním a kapelou Overgraund CD, ale vraj má prichystaný aj vlastný autorský projekt...
Má už šesť uzavretých piesní a ďalších šesť pripravuje. Čaká už len na vydavateľa. Priznám sa, hoci som jej mama, že keď som to počula, bola som nadšená. Je to voľačo celkom iné ako Overgraund, aj keď z neho čiastočne vychádza. Nesilí sa, ide o veľmi osobitú výpoveď. Vzdialene mi niečím pripomína Janu Kirschner. Oslovila ma.
Sama si napísala texty?
Nie všetky. Niektoré sú Jakuba Nvotu.
Takto si rozumejú?
Veľmi. Pesničky na Jakubove texty zložila, už keď mala pätnásť. Teraz ich dorobila. Sama si všetko ponahrávala - spev, fúkacie nástroje, klavír... Prizvala si iba gitaristov a bicie.
Naposledy to bola už tretia vlna útokov na vaše súkromie. V podobných situáciách sa niekedy stáva, že sa vzťahy akoby prečisťujú - charaktery sa odrazu prejavia. Prekvapil vás niekto príjemne?
Aj áno. Dostala som množstvo esemesiek aj od ľudí, s ktorými som sa stretla možno len raz - dva razy v nejakej relácii. Kolegovia herci, moderátori, redaktori mi napísali, aby som si z toho nič nerobila, že bulvárne noviny sú obyčajné svinstvo a že ma majú radi.
Pomohlo vám to vtedy?
Samozrejme. Stále si však myslím si, že aj keď tu takéto noviny medzi nami sú, nemajú právo ubližovať. Viem si predstaviť, že by bulvárna tlač uverejňovala informácie, ktoré sú akoby na hrane - šteklivé, dráždivé alebo aj spoveď, ktorú si dotyčný človek praje, potrebuje sa s niečím podeliť. Ja som však nič také nepotrebovala. Mám pocit, akoby mi vošli do kúpeľne, kde som nahá, keď sa idem sprchovať. To sa jednoducho nepatrí. A ešte si aj navymýšľali, čo v tej kúpeľni vidia, ako vyzerám. Je to neslušné a aj bolestivé.
Chcete s tým niečo robiť?
Rozmýšľam o tom, že by som to riešila právne. Nejde mi o peňažnú náhradu, ale o princíp. Veľa ľudí ma však odrádza. Na druhej strane, som už príliš dlho čakala, že tento pohon na mňa prejde. Mnohí mi vraveli, aby som sa nad všetko povzniesla a nechala to tak. Veď príde nejaký ďalší škandál, zabudne sa. V podstate sa tieto nepravdy o tom, ako sa v rodine všetci neznášame, ťahajú už od Dorotkinej svadby. Všetky tvrdenia sú zveličené, postavené na polopravdách. Prečo? Je to vlastne urážka všetkých hercov a vôbec Slovákov. Na jednej strane som bola pýchou tohto národa, niečo som dokázala, všetci boli šťastní, a teraz ma potrebujú vykresliť ako nemravnicu.
Zrejme stále provokujete záujem istého typu čitateľov, nie?
Čo sa s tým dá robiť? Prečo by som nemohla zostať normálnym človekom, veď každý z nás má svoje bolesti a tajomstvá. Nech hodí kameňom, kto je bez viny. Asi je chyba, že som sa doteraz nebránila. To, že čakám, kým to prejde, že trpezlivo trpím - nech si len hádžu kamene, veď raz začnú hádzať pre zmenu do niekoho iného, je vlastne zbabelosť. Chcela by som proti tomu niečo urobiť a povedať im, že aj oni majú maslo na hlave. Že nemajú právo takto ma pranierovať. Viem, že bulvár chystá nejaké pokračovanie môjho príbehu, tak to si už naozaj neviem predstaviť, čo ešte sa dá vymyslieť a dodať... Kam až sa dá zájsť.
Často ste hrali ženy - obete. Trpiace a odovzdané. Vy tak však nepôsobíte. Dá sa povedať, že vám vaše úlohy ukázali cestu, čo nechcete?
Svojím spôsobom je to zábavné - stále ich hrám. Dúfam, že sa na mňa nenalepili, keď sa mi teraz toto všetko deje. Nechcem byť obeťou a bojujem proti tomu. Aj keď... niekedy ma to zmôže.
Nepoviete si, keď odohráte, že sa vás to, chvalabohu, vôbec netýka?
Niekedy na mňa divadlo pôsobí ako terapia. V postave sa vyplačem, vykričím a potom už len pozorujem, ako sa moje emócie prenášajú do hľadiska. V každej hre odznie toľko právd, ktoré si postavy medzi sebou povedia, všeplatné vety, myšlienky. Keď skončí predstavenie, cítim sa prázdna. Akoby som sa očistila a začnem odznova.
Len nedávno ste mali premiéru americkej hry Bash, kde ste hrali mladú matku, ktorá zabije vlastné dieťa kvôli láske k jeho otcovi. Taká americká Medea. Zaskočila vás vo vašom súkromí nejaká emócia, o ktorej ste nevedeli, že ju máte?
Prekvapilo ma, koľko zlosti dokážem mať! Vždy rýchlo odpúšťam, mám rada ľudí, neviem nenávidieť. Odrazu som naozaj ostala zaskočená z toho, že sa takto dokážem rozhnevať, hoci aj na chvíľu. Asi predsa len mám v sebe vzdor. Prekvapila ma aj jedna moja kolegyňa, tak sa rozčúlila, že hneď telefonovala do redakcie, obhajovala ma a nadávala im, že cezomňa špinia mená všetkých hercov. Tak ju vyburcovali, že bojovala aj za mňa.
Hnacím motívom útokov proti vám je stereotyp, že teraz určite trpíte a mali by ste konečne skloniť hlavu...
Všetci hneď vedia, kto má byť obeťou, ako sa má cítiť a podľa toho správať. Tak jej treba, však? Mám ísť akože po kanáloch? (Smiech.) To nie. Hrdo si vykračujem po uliciach a usmievam sa.
S akými reakciami na ulici ste sa stretli?
Niekedy aj s príjemnými. Jeden trhovník ma na trhu pozýval na futbal, keď sme hrali s Tureckom. Vraj, či s ním nechcem ísť na zápas, že má pre mňa lístok. Zrejme si prečítal, že som voľná! (Smiech.) Bolo to milé, ale na futbal nechodím. Sú aj nepríjemné reakcie, ale na tie sa mi nechce spomínať.
V Krutých radostiach ste hrali fatálnu ženu, ktorá manipuluje s mužmi a samu ju prekvapí, keď zistí, že jedného z nich skutočne miluje. Ako je to vlastne s láskou? Viete ju definovať?
O to sa pokúšali múdrejší ľudia ako som ja, a nedokázali to. Neviem ju definovať. Viem však, že je veľmi príjemné, keď jej máme dosť a naozaj každý ju potrebuje. Je jedno, o akú lásku ide - priateľskú, materskú alebo partnerskú.
Pristihli ste sa niekedy pri tom, že aj vy odsudzujete ľudí, ktorých nepoznáte?
Nie, nikdy. Ani keď si o nich niečo prečítam. (Smiech.) Prvoplánové predstavy sú vždy skreslené, často ani tí najbližší nevedia načrieť do človeka a jeho vzťahu tak, aby sa dal presne pomenovať. Každý vzťah je len medzi dvoma ľuďmi, nech sa rozchádzajú a schádzajú akokoľvek, vždy je iný. Nič sa nedá nalinkovať. Každý, keď načrie do svojho života, to musí vedieť. Ideme, zažívame dobré alebo zlé, bolesť alebo radosť, a všetko sa do nás zapíše, odzrkadlí na kvalite duše, života a práce. Možno teraz dokážem lepšie pochopiť svoje postavy, okolie, kamarátov, svoje deti.
Váš Český lev a nominácia na Oscara boli akýmsi prísľubom nekonečných možností. Aké to je, opäť sa ocitnúť v situácii, keď slovenská kinematografia živorí?
Nebrala som svoje ocenenia ako prísľub. Potešili ma aj prekvapili, ale každá radosť z úspechov trvá len chvíľu. Vari treba začať zaryto bojovať, byť prehnane ctižiadostivým, chcieť stále nakrúcať, mieriť nasilu na vrchol, a čo keď už tam ste? Potom je čo? Nič tým človek nedosiahne. Cena vás rozveselí, ako keď sa vám niečo podarí. Kúpite si nové šaty, ktoré vám pasujú, a ukážete sa v nich, ale z toho sa žiť nedá. Hodnoty sú niekde inde. Hlavne v tom, ako žijem každý deň. S kým sa stretávam, ako sa mi pracuje, či sa podarí predstavenie, či je v rodine príjemne, či si s niekym sadnem a je mi dobre. Deň sa skladá z toľkých vecí, vzťahov a zážitkov, že radosť z jedného úspechu nie je podstatná.
Hovoríte ako silno veriaci človek...
Ani nie. Nemyslím, že to s tým súvisí.
Ďalší stereotyp, ktorý na vás mnohí radi uplatňujú, je ten, že za svoje úspechy môžete vďačiť exmanželovi režisérovi. Napriek tomu, že ste už veľakrát dokázali, že ste tvorivo sebestačná, zmenila sa vaša pozícia v súbore?
Vôbec nie. Robím veľa a je to príjemné. Dokonca tí, čo ma poznajú trochu menej, mi povedali: no konečne si sa stala herečkou, keď už nerobíš s tým Nvotom! (Smiech.) Ja si to, samozrejme, nemyslím. Rovnako ako on pomohol mne, tak som pomohla ja jemu. Je to vzájomné. Teraz si ma vybral anglický režisér, a bolo to povznášajúce. Rozumeli sme si, navzájom sme sa inšpirovali. Povedal mi dokonca, že som režisérov sen! Veľmi ma to potešilo. Hoci nehovorím po anglicky, presne som vedela, čo hovorí. Veľakrát aj náš prekladateľ zalistoval v slovníku a ja som si to už pred ním stihla preložiť intuitívne. Zaujímavé, ako funguje komunikácia ľudí, keď spolu robia na rovnakej vlnovej dĺžke.
Spoliehate sa na intuíciu?
Niekedy sa nespolieham, a potom sa mi to vypomstí. Intuícia mi vždy hovorí pravdu. Mám ju vyvinutú až nadmerne, niekedy ma to deptá.
Nezažívate v divadle podobu nejakého virtuálneho citového života?
Ako sa to vezme. Divadlo je psychoterapia, ale zároveň sa herci, ktorí majú úlohy a musia sa do nich vložiť celí, citovo veľmi opotrebúvajú. Akoby telo ani nevedelo, že to je iba hra. Ani psychika to nevie, lebo zabudne, že je to len "akože". Akoby som naozaj každý večer zažila niečo strašné. Na mojej nervovej sústave sa to odzrkadľuje tak, že som potom emotívnejšia. Oproti minulosti, keď som začínala, vidím, že som precitlivelá. Musím si už strážiť, aby som nereagovala impulzívne.
Nestresuje vás ženský kolektív v hre Osem žien?
Považujem za šťastie, že sa tento projekt po veľkých peripetiách podaril uskutočniť. Predstavenie vznikalo naozaj príjemne a celá "babská" osádka je výborná. Očakávania, že v alternáciách budú medzi nami nejaké napätia, trenice a žiarlivosť, sa nepotvrdili. Pre mňa to bol oddych od ťažkých postáv, ktoré hrám v Astorke. Je príjemné rozdávať ľuďom smiech.
Nie je zlá popularita predsa len popularita?
U mňa to neplatí. Predtým som často moderovala. Uvádzala som rôzne nové produkty, slovenskí aj zahraniční výrobcovia ma pozývali na besedy alebo krsty, čo bolo honorované. Veľmi mi to pomáhalo prežiť. Nemám čas na dabing, pretože veľa hrám a skúšam v divadle. Odkedy o mne vyšli strhujúce bulvárne články, všetko padlo. Ľudia ma nebudú medzi seba volať, keď som odrazu to, čo tvrdí bulvár. Pre mňa je škandalizovanie aj finančnou ujmou.

Povedali o nej
Petr Jarchovský, spisovateľ a scenárista
Anička to mala pri nakrúcaní Musíme si pomáhať veľmi ťažké: okrem toho, že sa ako Slovenka ocitla v českom prostredí, bola jedinou hlavnou ženskou postavou a musela cez seba ukázať ženský svet v situácii vojny. Stala sa skvelou partnerkou najpopulárnejšieho českého herca Bolka Polívku a eruptívneho talentu Jaroslava Dušeka.
Roman Polák, divadelný režisér
Je to herečka, ktorá pochopila, že úloha interpreta nie je v tom, aby na javisku predvádzal vlastnú osobnosť, ale aby slobodne a prirodzene ukazoval krásu, tragédiu, smiech, nešťastie a šťastie, ktoré sú v každom z nás. Takých hercov je málo a verím, že veľké postavy, ktoré diváka šokujú svojou prirodzenosťou má ešte pred sebou.
Dušan Dušek, spisovateľ a scenárista
Keď som sa dozvedel, že v mojich Práškoch na spanie má hrať Anka Šišková, bol som ostro proti, lebo som si hlavnú postavu predstavoval inak. Keď som však uvidel film, tak som sa jej v duchu, aj osobne aspoň päťkrát ospravedlnil. Bola tam najlepšia a týmto to znovu potvrdzujem.

Kto je to
Anna Šišková (1960) - divadelná, filmová a televízna herečka. Začínala v Prešove, desať rokov pôsobila v Trnavskom divadle pre deti a mládež a od roku 1991 je členkou Divadla Astorka Korzo 90. Hosťuje v Radošínskom naivnom divadle, v Štúdiu L+S a na Novej scéne. Za najlepší ženský herecký výkon za postavu Celie v inscenácii T. S. Eliota Večierok získala divadelnú cenu DOSKY 2001. Za postavu Márie Čížkovej v českom filme Musíme si pomáhať (r. J. Hřebejk, 2000) bola ocenená viackrát - je držiteľkou Českého leva za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej ženskej úlohe, na 14. Festivale českých filmov Finále Plzeň (2001) jej udelili cenu pre najlepšiu herečku v diváckej ankete a spolu s ostatnými tvorcami filmu bola nominovaná v kategórii Najlepší cudzojazyčný film na 73. Výročnú cenu Americkej filmovej akadémie Oscar (2001). Ocenený bol aj jej výkon v televíznom filme Prášky na spanie v réžii jej bývalého manžela režiséra Juraja Nvotu, s ktorým minulý rok nakrútila film Kruté radosti. Nedávno odpremiérovala v divadle Astorka hru Bash a na Novej scéne hru Osem žien. S filmom Kruté radosti sa zúčastní na tohtoročnom filmovom festivale v Karlových Varoch.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL