Keď Zadie Smithová odovzdala rukopis Bielych zubov, mala dvadsaťjeden rokov. Vydavateľ jej vyplatil zálohu, ktorá vyzerala na debutantku neúmerne vysoká, ale časom sa ukázala ako celkom primeraná: za rok sa Biele zuby v Británii predali v stopäťdesiattisícovom náklade, kritika ich zahrnula chválou a cenami a okamžite sa začala kniha prekladať do desiatok jazykov. Denník Times vyhlásil Zadiu Smithovú za "tvár budúcnosti".
A nielen tvár, Zadie Smithová je zlatý poklad pre marketing, mladá, príťažlivá, výrečná, trošku exotická. Jedna firma jej už ponúkla biznis, ktorý by spočíval v tom, že by sa po Londýne prechádzala s ich koženou kabelkou. Zadie Smithová však vraj nechce byť nijakým mediálnym miláčikom svojej generácie, skôr jej zlostným svedomím, hoci jej prvá kniha je na to príliš zábavná.
Pokiaľ ide o slávu, túži iba po tej literárnej, chce sa blysnúť pred Kafkom, Nietzschem, Nabokovom, Vonnegutom - rozhovory s ňou sa hemžia výrokmi klasikov. "Najviac sedím celý deň doma a čítam a poštár mi sem-tam prinesie papierový balík. Susedia si už myslia, že som prostitútka."
Svoju prózu Biele zuby považuje skôr za "hriech mladosti" a nehovorí o nej veľmi rada. Takých debutov sú iste tisíce. Vraj ho mali aspoň o dvesto strán skrátiť, text sa nevie zrieknuť zábavy z rozprávania, rozteká sa do šírky, namiesto aby dbal o tvar. No možno je práve preto taký obľúbený: je to ľahkonohá, bezstarostná, veselá a uvoľnená literatúra.
Biele zuby sa odohrávajú na ploche asi päťdesiatich rokov. Mimochodom, zaobchádzanie s časom, kde aj veľké úseky naraz len tak vypadnú, patrí skôr k slabinám románu. Je to príbeh dvoch nie celkom bežných rodín vo Willesdene, na severozápadnom predmestí Londýna, kde sa Zadie Smithová narodila. Archie Jones, povolaním skladač papiera, a Samád Iqbar, bangladéšsky roznášač jedla s dokaličenou rukou, sedeli počas druhej svetovej vojny v jednom päťmiestnom tanku Churchill, ktorý sa valil Aténami na ceste do Solúnu. Spája ich dávne tajomstvo - únos francúzskeho lekára. A okrem toho trápenie s potomkami, samozrejme.
Samádovi synovia Magid a Millat sú dva protiklady. Millat je Marlon Brando štvrte, chodí poza školu, droguje a skúša šťastie v bandách, od rastafariánsko-islamsko-hinduistických až po Strážcov večného islamského národného hnevu. Triezvy Magid, ktorý by sa oveľa radšej volal Mark Smith, odíde do Indie a po ôsmich rokoch sa odtiaľ vráti otrávený a presvedčený, že vo všetkom má pravdu veda. Tučná Irie, dcéra Archieho a jeho jamajskej ženy Kláry, sa pchá do korzetu, zbožňuje Millata a spáva s Magidom.
Ale to je drobná vzorka z pestrého zástupu postáv, ktoré defilujú na štyristotridsiatich stranách Zadie Smithovej. Tvoria bizarný strapec generačných konfliktov, kultúrnych koreňov a ezoterických extrémizmov. Nikto tu nie je normálny, na nikom nezostane suchá nitka, na fundamentalistoch ani na vedcoch, ekológoch, robotníkoch a, samozrejme, rasistoch.
Nikto nepozná cestu z tohto kruhu predmestských predsudkov, ani Chalfenovci, rodinka exhipíkov, ktorí sú pre tučnú Irie stelesnením "čistej anglickosti". Marcus Chalfen implantuje myšiam rakovinové nádory, Joyce trpí syndrómom chorobnej pomáhačky a ich syn Joshua rozdáva letáky kuriózneho hnutia proti prežúvaniu mäsa. Napriek tomu je Willesden pre Zadie Smithovú najlepším z možných svetov - len tam, kde sa dá obhájiť každé šialenstvo, môžu žiť rôzne kultúry vedľa seba.
