ĎURO KUPEC vystriedal ako gitarista iks skupín, niektoré i dosť známe. Dnes robí producenta a zvukára v štúdiu Ebony (rozprávali sme sa cez prestávku nahrávania albumu No Name) a hráva so skupinou Babylon. Už nie v plných sálach, ale v reštaurácii na lodi, najmä prevzaté rockové hity. Jeho skupina tiež chystá album.

Kedy ste začínali?

„Moja prvá kapela sa volala Genéza, to bol rok 1978.“

Hrali ste v garáži?!

„To bol základ, iná možnosť ani nebola. Potom v prenajatom dome, ale v princípe to bolo to isté. Až keď sme boli známejší, vzal nás pod svoje krídla kultúrny dom. Tak to za komunistov fungovalo.“

Mali ste prehrávky?

„Aj také bolo. Nedalo sa hrať bársčo. Hlavne texty si na národnom výbore prečítali, zvozili nás. Trošku si spomenul niečo z Biblie, aj to náhodne… Raz nám pani z výboru na koncerte vytrhla pásku z kotúčového magnetofónu, na ktorý sme nahrávali, a na druhý deň sme boli na koberci. Nejako sa to ututlalo.“

Genéza ako Genesis?

„To bol náš veľký vzor. Aj Pink Floyd, Yes. Po nich sme sa opičili, aj keď vtedy neboli také nástroje, ‘synťáky‘ atď. Art rocku predchádzal klasický bigbít, Zeppelin, Purple. V kapele nás bolo päť, potom prišli problémy s vojenčinou. Vyšlo to tak, že sme chodili pekne po jednom.“

Aké vybavenie ste mali?

„Samozrejme, československé gitary. Moja prvá bola Iris, kópia Fender Telecaster za 1500 korún. Polovicu mi požičal brat. Nespával som pre ňu, bola doma, nová a voňala. Kamarát nám z Maďarska priniesol hrubé točené káble. To bolo úžasné. Combá sme mali všetky robené i bustre. Boli sme hladní po efektoch, ale tie boli vtedy drahé.“

Točené káble už nikto nepoužíva.

„Vtedy to bola móda. Pozrel som si plagát Kiss a myslel som si, že tak to musí byť. U nás boli len tenké, rovné a škaredé. Točené sme vyrábali tak, že sme obyčajné káble obtáčali okolo rúrky a nahrievali.“

Odhlučňovali ste garáž?

„Na to som si potrpel a veľmi sme si dávali záležať. Žiadne vajíčkové kartóny, ale ťažké zamatové závesy, koberce. Vtedy to začína byť zaujímavé. I v skúšobni sme mali dobrý odposluch, síce vyrábaný mixpult, ale bol. Hneď sme sa i nahrávali. Ostatní si s tým nelámali hlavu a v ich skúšobni sa nedalo vydržať.“

Ako ste vybavovali koncert?

„Mohlo sa hrať len v kultúrnom dome. Išli sme za riaditeľom, ten nás poslal za kultúrnou referentkou, ideálne to bolo zaradiť do Kultúrneho leta. Texty všetky na stôl, išla s nimi na národný výbor a ak boli v priadku, mohlo sa hrať. Museli sme si i zaplatiť, ale tešili sme sa, aj na samostatný koncert bol narvaný kulturák a kopec ľudí vonku. Išlo mi na sedemnásť, zahrali sme prvú vec, druhú, spustil sa vreskot až do konca. Cítil som sa, ako keby som hral v Beatles.“

Čo po vojne?

„Na vojne som sa dostal do VUS-u a hralo sa ďalej. Končil som v 1986 s Mariánom Greksom a on, či by som nešiel do Demikátu. Začal som si zarábať hudbou, ako som vždy sníval.“

Dalo sa zarobiť?

„V pohode. Hrávali sme ako predkapela Elánu. Štadióny, to bol to veľký zážitok. Potom som dostal znova chuť zaoberať sa vlastnou tvorbou, ako trio sme sa z Demikátu odtrhli a založili skupinu Konvoj. Tej je škoda.“

Kde ste cvičili s Demikátom?

„Napríklad v Kutuzovových kasárňach, v dome ROH, ale i v unimobunke oproti Matadorke. Boli tam akumulačky a v zime sme si užili. Sem tam v chate, na chalupe. Viac sa koncertovalo.“

Na čo ste hrali s Konvojom?

„Páčila sa nám kapela Rush, aj my sme chceli ‘tlstý‘ zvuk. Postavili sme si vlastné dosť dobré PA.“

Do skúšobne?

„Aj na koncerty. Do technickej stránky sme sa vyznali. Vedeli sme, čo to stojí, niečo sme si nechali doniesť zvonku, každý finančne prispel, ako mohol. Bedne sme si robili vlastnoručne.“

Vozili ste sem veci načierno?

„No jasne. Nejako sa to vždy preclilo, len ceny boli iné. Teraz mi to nepríde, vidím tie veci v každom obchode. Vtedy to bol zázrak, týždeň sme sa tešili, keď prišli repráky. Takisto nástroje.“

Prečo Konvoj skončil?

„Hrali sme dosť koncertov, záujem o nahratie platne prejavil Opus. Na september 1988 sme mali určený termín natáčania, ale bubeník odišiel na vojnu. Všetko sme mali precízne nacvičené v trojke, bez neho sme zostali ochromení. Basgitarista odišiel hrať na Západ do baru. To bol zlom. Po pár mesiacoch som začal hrať v skupine Gravis.“

To bol ale obyčajný pop.

„Áno. Postupne vznikali iné pesničky a nová skupina Atak. Zase sme sa odtrhli. Hrali nás v rádiu, pripravovali sme sa na nahrávanie. To bol melodický bigbít, texty opäť písal Kamil Peteraj. Dostali sme termín a zasa to nevyšlo. Opäť som musel oznámiť, že platňa sa točiť nebude, a v Slovkoncerte a Opuse ma začali brať ako nespoľahlivého. Potom som hral v Prúdoch s Pavlom Hammelom.“

V čom ste podnikali?

„Po revolúcii boli pre muzikantov zlé časy, živé hranie zanikalo. V Leviciach som mal svoju krčmu, gitary som všetky predal. Dnes to ľutujem. Päť rokov som bol mimo. Škrelo ma to, aj krčma išla dolu vodou, tak som si zase kúpil gitaru, potom kláves, mix. Jedného dňa som obvolal známych, tí tiež sedeli doma a čakali, čo bude. Založili sme Babylon. Stále je to bigbít, len oblečený do nových zvukov.“

Chytáte trendy? Pred dvadsiatimi rokmi bol art rock nový, zvlášť u nás, keď komunisti v sedemdesiatych rokoch tolerovali len džezrock. Dnes je to anachronizmus.

„Napadá mi, že na Slovensku vlastne vtedy nebola dobrá bigbítová kapela. Dnes ale nešpekulujeme. Nedá sa nasilu robiť niečo prevratné.“

Čo hovoríte na súčasnú slovenskú scénu?

„Veľa tu toho nie je, že? Chcelo by to viac slobody, aj v médiách. Verím, že dobrých kapiel je dosť.“

(fw)