hrá v garáži. „Dajme si niečo, čo dobre vieme,“ povie basgitarista a otvorí plechovku bowle.
Koncertuje sa i priamo pred garážami. Stačí rozvešať včas plagáty a v deň koncertu otvoriť plechové dvere. Divákov príde často viac ako na oficiálny koncert.
Nie každý chce skončiť ako hviezda. Skupiny ako Piecka AE alebo Lues de Funes (čítaj foneticky) prestali hrať, keď začali mať dojem, že sú príliš známe. Česká odborná tlač vtedy napríklad o Luese písala, že hrá najlepší hard-core v Československu.
Rovnako dobre ako garáž slúžia kapelám kryty CO, pivnice (najlepšie v rodinných domoch), rodinné domy, podľa možnosti na odľahlom mieste, v ideálnom prípade kultúrny dom. Samozrejme, potrebujete tolerantných susedov, inak sa poriadne hrať nedá.
Hrať na bicie potichu, to nejde. Tiché bubnovanie je nepresné, bez šťavy, nehľadiac na to, že z neho bubeník nemá správnu detskú radosť. Ani cvičiť sa nedá potichu, a tak sa bubeník a s ním celá kapela chtiac-nechtiac presúvajú do garáže.
Hlasitosť všetkých ostatných nástrojov sa musí prispôsobiť bicím, a tak vzniká charakteristický hluk, z ktorého všetkým zúčastneným ešte tri dni po skúške píska v ušiach. Takúto skúsenosť nemajú len hráči extrémne tvrdej hudby, ale i pomerne pokojného bigbítu, ska či funky. V ušiach často píska aj po hraní vo veľkej odhlučnenej miestnosti, ten pravý zážitok však poskytuje klasická garáž.
Najznámejšiu poctu garáži ako miestu starých zlatých čias zložila Metallica na svojich albumoch Garage Days Revisted, Garage Days Re-Revisted a Garage INC. Hrá tu tak ako v detstve skladby svojich vzorov - Black Sabath, Merciful Fate, Motörhead či Discharge.
„Skončíš ako ten hluchý Janda,“ hovorí Arnošt Goldflamm Michalovi Pavlíčkovi vo filme Pražákům, těm je tu hej.
