Táto schopnosť mu otvorila dokonca brány podsvetia, odkiaľ sa mu podarilo vyslobodiť mŕtvu manželku Eurydiku, pravda, len na chvíľu, lebo porušil zákaz obzrieť sa späť. Tento tragický príbeh je dostatočne známy z Gluckovej a Monteverdiho opery, z Offenbachovej operety a z iných diel, no stal sa inšpiratívny aj pre slovenskú poetku Milu Haugovú v básnickom pásme Orfea a zimný priesmyk (Slovenský spisovateľ, Bratislava).

Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Haugová nebola Orfea feminizovala a Eurydiku maskulinizovala. Haugová mechanicky nereprodukuje dej, iba využíva niektoré jeho motívy a uvedené „prevtelenie“, ktoré nemá nič spoločné s nejakým herným transvestizmom, jej poslúžilo na vyjadrenie hlavnej myšlienky: z Orfea musela urobiť ženu a z Eurydiky muža, lebo za týmito postavami sa skrýva skutočný príbeh z jej života. Lyrický subjekt (teda autorka), trpiaci stratou milovanej bytosti, sa pomocou mytológie vracia do vlastného zážitkového a pocitového sveta, aby aspoň v spomienkach oživil mŕtveho druha.

Pravda, z Haugovej rozsiahlej básne nevyčítate ani toto prvotné významové pásmo hneď. Jej poézia sa totiž prinajmenej od štvrtej básnickej zbierky – tá najnovšia je už dvanásta – začína komplikovať jednak pribúdaním reflektovaných problémov, jednak sústavným rozbíjaním štruktúry verša, strofy, básne ako celku, čo má zasa spätne za následok fragmentáciu až chaotizáciu zmyslu, nejednoznačnosť výpovede. Stálou témou Haugovej lyriky je vzťah žena – muž, telo – duch, láska – ľahostajnosť, život – smrť. Viac ako iné slovenské poetky, ba hádam jediná z nich, tak intenzívne vťahuje do svojho okruhu pozornosti otázky feminizmu, ale nie deklaratívne, lež akčným postavením ženy v básni. Napokon aj tu je Orfea nielen vo funkcii básniacej/spievajúcej, ale aj hľadajúcej, teda činnej postavy; hoci sama figuruje v básni ako obeť osudu, žensko-mužský princíp je z hľadiska smrti toho druhého maximálne vyrovnaný, dokonca dochádza až k stotožneniu, ba splynutiu oboch aktérov.

Táto Haugovej skladba, kde sú okrem spomienok na mŕtveho návraty do detstva, útržky existenciálnych pocitov, narážky na rozličné vzťahy, sebapitvy, slasti a strasti, je pre kritika a čitateľa skôr úlohou, ktorú treba riešiť, než poéziou, ktorú treba vnímať. Autorka chcela povedať veľa málo slovami, no paradoxne, práve táto lakonickosť spôsobila, že vedľa seba a na seba vrství veľa slov, pojmov, pocitov, ktoré sú ťažko zaraditeľné, lebo nepoužíva ani interpunkciu, umožňujúcu zistiť, čo k čomu patrí, čo spôsobuje rozplývavosť textov. Nerozumné by bolo žiadať priehľadnosť tam, kde chce vysloviť i pre ňu nevysloviteľné tajomstvo, ktoré sa skrýva v ľudských vzťahoch; doslovizmus tam, kde sa žiada zámlka; prostotu tam, kde by znamenala zjednodušovanie.

Haugová už napísala dosť básnických zbierok na to, aby dokázala svoju spontaneitu, no v najnovšej by sa zavše dala označiť za poetris docta, čo je ženský pendant k poeta doctus. Príval cudzích slov, najmä gréckych by si priam žiadal vysvetlivky. Na druhej strane však chápem, že autorka chcela aj v lexike vyjadriť atmosféru gréckej mytológie. Jej zbierka patrí k dielam, ku ktorým sa treba opakovane vracať, aby vydali svoje mystérium.