V Maďarsku a na Slovensku bežia dve izolované diskusie, obsahmi a odkazmi nesmierne vzdialené. Neexistuje jediný styčný bod. V Budapešti sa nechápe, že Bratislava nechápe: menšina je menšina, a ešte k tomu maďarská. Čomu sa už na tomto nedá rozumieť? Slováci novelu ani nečítali, „čo svedčí o úrovni spravovania štátu“ (Zsolt Németh, Fidesz). Bodka. Slovensko debatuje o „platnosti maďarského zákona na našom území“, protiopatreniach a iných nezmysloch. Rozpravu vedú Fico s Bugárom, Edit Bauer s Bérešom, Čaplovič s Lintnerom. Detto v Budapešti – minister zahraničia so svojím tieňom, socialisti s opozíciou. Separátne pozdĺž hranice vedú monológ aj tvorcovia mienky – na svojom, medzi sebou a o svojom.
To, čo sme dva roky nevideli, je debata Dzurindu s Medgyessym. A ani neuvidíme – Dzurinda nemá voličov v Maďarsku, Medgyessy nemá voličov na Slovensku. Vo verejnom priestore sa nikdy nezrazili, napr. ani kádehák s fideszákom. Na rozdiel napríklad od interrupcií či daňovej reformy teda krajanskému zákonu chýba autentický konflikt oponentov vo verejnom priestore. Ten je však základom demokracie – tvorbu riešení posúva pod verejnú korekciu a kontrolu.
Slovensko-maďarský dialóg hluchých s nepočujúcimi upozorňuje, že najvyššou jednotkou, na ktorej funguje demokracia, je národný štát. Iba na tejto úrovni môže ľud vykonávať svoju funkciu zdroja moci, keďže na vyššom stupni už chýba infraštruktúra a základná zrozumiteľnosť diskusie. V prípade sporu dvoch vlád s jasným mandátom to ešte neprekáža. Nie je však jasné, kde chce čerpať svoju demokratickú autoritu európska federácia, o ktorú usiluje návrh ústavnej zmluvy.
