Dušan Dušek (1946) prozaik, básnik, filmový a televízny scenárista, autor rozhlasových hier. Debutoval prózou Strecha domu (1972), ďalej vydal o. i. Oči a zrak (1975), Pištáčik (1980), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Náprstok (1985), Dúšky (1990), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Príbeh bez príbehu (1994), Teplomer (1996), Pešo do neba (2000). Je laureátom Ceny Dominika Tatarku. Vytvoril scenáre, napríklad k filmom Dušana Hanáka Ružové sny (1976) a Ja milujem, ty miluješ (1980). Ukážky sú z rukopisu pripravovanej knihy Vták na jednej nohe, ktorá vyjde tohto roku. FOTO - MARTIN ŠULÍK
Požičovňa pracovného náradia
Adam stratil okuliare, ale zistil to až na druhý deň, včera ich ešte celkom iste mal; zrazu ich nevedel nájsť.
Stalo sa to tak, že chodil po meste, presúval sa podľa papierika, na ktorý si načmáral, čo všetko chce vybaviť, z miesta na miesto, už od rána v ostrom slnku, aké ponúka začiatok apríla, čistá a vysoká obloha, keď je šikmé svetlo násobené odleskami z výkladov a okien, stromy sú bez lístia a nič z toho jasu nezachytia, pričom tieto záblesky akoby boli krikom svetla, čo sa mení na britvu a reže dúhovku každého oka, ako je to v známom surrealistickom filme Andalúzsky pes.
Práve preto si nasadil okuliare so zelenými sklami a ich spoľahlivými UV filtrami. No niekde ich stratil. Najhoršie na tom bolo, že si nijako nevedel spomenúť, kde sa to mohlo stať. Aj preto si spomalene, krok za krokom, vybavoval chvíle, či skôr miesta, kde ich ešte mal - a kde už mu neskôr nesedeli na nose.
Stretol priateľku Egu. Oveľa lepšie si pamätal jej slnečné okuliare ako svoje, ba mal pocit, že len vďaka jej okuliarom si pamätal na svoje: vtedy ich ešte celkom iste mal. Odviezol ju autom do práce; mal to cestou domov. Aj pri šoférovaní ich ešte mal, hoci to si skôr len namýšľal, lebo vždy rád šoféroval v tmavých okuliaroch.
Takže presnejšie: možno ich ešte mal.
Vlastne mu akosi väčšmi prekážalo, že nevie, kde a kedy o ne prišiel, ako to, že ich nemá; keby presne určil okamih, keď ich ešte mal (a potom už nemal) na nose, možno by tam vedel dosadiť aj miesto, kde práve v tej chvíli bol - a niekde tam by začal hľadať.
To sa mu však nedarilo.
Znovu a znovu si v hlave prehrával ten istý klip: ide po ulici, stretne redaktorku z rozhlasu, ktorá si pod líčidlá ukrýva pehy na tvári, lebo nechce, aby jej ich videli aj ľudia, ktorí si to nezaslúžia, čo by mohol byť aj Adam, ale ten ju presviedča, že takúto krásu nemá schovávať, mohla by o ňu prísť, pehy by si mohli vybrať aj niekoho iného - u koho budú vítané a verejne šťastné; potom stretne pani so psom, ktorému iný pes dotrhal ucho, takže ho má vystužené prišitými perleťovými gombíkmi, čo vyzerá hrozne, ale majiteľka tvrdí, že je to jediný spôsob, ako ucho zachrániť, nie je predsa sadistka, ako si ľudia myslia, čomu Adam prisvedčí, ale ani tak sa nestrasie husej kože; vzápätí stretáva maliara Teryho, kamaráta v rozopnutom plášti, ktorý okolo neho vždy a všade šíri dobrú náladu, pod bradou mu veje a poletuje kresba fialového kvetu na hodvábnej šatke a prenáša vánky úsmevu na jeho tvár, Adam sa s ním objíme, toto všetko zažíva, až napokon stretne Egu, odvezie ju do roboty, ide domov - a trápi sa, čo bolo ďalej.
Zdá sa mu, že práve v týchto chvíľach okuliare už nemal, lebo práve od tohto momentu zo včerajška už nič nevidí.
Strácanie je zabúdanie.
Až neskoro večer si spomenie, že hneď potom išli s kamarátom Jožkom - do záhrady orezávať konáre ovocných stromov, opäť autom, zastavili sa v požičovni pracovného náradia, lebo potrebovali dobrú pílu a práve tu sa prerušená pieseň (ako sa kedysi volal slovenský socrealistický film) jeho klipu zo včerajšieho dňa opäť spojí. V miestnosti je priemyselná TV, vnútorný obvod, kamera pod stropom a dva televízory na policiach, Adam na ich obrazovkách vidí sám seba pre istotu dvakrát - a na nose vidí svoje okuliare, teraz je to už jasné alebo aspoň nádejné: okuliare zabudol v záhradnom domčeku.
Teší sa, že má, čo už oplakal.
Aj včerajší deň.
No koľko ich nemá. A už nikdy nenájde. Raduje sa. A zrazu si povie: Mal by som tie okuliare strácať častejšie.
Plávanie
Adam počul svoju starobu. Mala štyri nohy, dve a dve, viac z nej nevidel. O to lepšie ju počul. Plavárne okolo poludnia sú vždy tiché.
Prešiel zo spŕch do šatne a stál pri otvorenej skrinke, kde mal šaty, najprv nahý ako prst, postupne sa utieral a obliekal, práve vhupol do spodkov a do tielka z bavlny, do ich dier - a v tej chvíli k nemu z uličky susedných skriniek priletel hlas s výčitkou: „Neprišiel si. Čo si neprišiel? Hovoril si, že prídeš - a neprišiel si.“
Spolu sedem dier, hovoril si Adam, štyri na tielku a tri na spodkoch, pričom ten istý driek, teda jeho, zapĺňa dva otvory a stihol sa ešte začudovať, že si to doteraz nevšimol.
A iný hlas odpovedal: „Fakt? Fakt som to hovoril? Je to možné, ja už som teraz taký, že aj niečo poviem a zabudnem, že som to povedal, alebo niečo hovorím a myslím na niečo celkom iné. Už ma len toto plávanie drží, už sa len na to teším, ako si zaplávam. A ty ešte robíš na tej vrátnici, pri tej žene, čo toľko rozprávala - a furt len o sebe?“
„Nerobím. Nedalo sa to počúvať.“
Adam sa vyklonil spoza skrine, no nikoho nevidel, hlasy starých chlapov vylietali spoza rohu, jeden tenký, druhý ešte tenší, oba krotko veselé, či skôr bodro trasľavé.
„To je dobre, že si ešte môžeme zaplávať,“ povedal druhý. „Ale tie naše životy, to bola katastrofa, všetko najhoršie sme zažili. Toto plávanie, to ma drží, aj som volal jedného, že nech ide s nami, nech sem príde, ale ten len stonal, že sa mu nechce, tak som mu povedal, že nech ide na balkón a skočí odtiaľ, bude mať pokoj. No povedal, že sa bojí. Už sa teším do vody.“
„To len veľkí ľudia boli takí statoční, že vládali spáchať samovraždu, taký Hemingway, no takých je málo.“
„Ale to je dobre, že si môžeme takto zaplávať, už od rána sa teším.“
„Aj ja.“
A takisto Adam: mal za sebou dvadsať dĺžok bazénu, čo bol kilometer plávania, hodina času. Zohol sa, oprel sa rukami o podlahu - a v medzere pod skriňami zbadal štyri bosé nohy, dve a dve.
„To nás ešte drží,“ povedal druhý. „To plávanie. Keď si spomeniem na…“
Ale nespomenul si, zrazu bolo ticho, nohy sa prestali hýbať.
„Na čo?“
A zase bolo ticho.
„Na čo si chceš spomenúť?“ opýtal sa prvý.
„Je to možné?“
„Prosím?“
„Zabudol som si zobrať plavky,“ povedal druhý. „Nemáš nejaké náhradné spodky? Aspoň požičať. Operiem ti ich.“
„Nemám,“ povedal prvý.
„Fakt nemáš?“
„Nemám nijaké.“
„Tak už som si zaplával.“
Adama prenikla ľútosť, až akási vrúcnosť, náhla vlna súcitu. Zároveň sa rozosmial, no len ticho, za zubami, nerád by sa prezradil. Potom buchli dvere do spŕch; nohy zmizli. A potom si uvedomil, že už opäť počíta, akoby ani neprestal, dierky a otvory na košeli, na veste, na remeni, na nohaviciach, na ponožkách, na topánkach, na čiapke. Aj na mokrých plavkách. Spolu 33 dier. To už sa smial nahlas - a ešte dve gombíkové dierky na golieri košele, na tie zabudol - a dve v nose a dve v ušiach, smial sa, napokon aj oči - a keď ústa so zlým zubom, tak aj zadok s tmou.
Jed
Adama už roky strihá iba Škorica. Presnejšie: jeho vlasy. A ešte presnejšie: na hlave. A vždy sa to začne prechádzkou. Najprv sa dohodnú na nejakom termíne, potom to Škorica nebadane oddiali, vzápätí aj odloží, najčastejšie na najbližšiu sobotu, lenže potom na to naozaj zabudnú - a už je tu ďalší koniec týždňa, Adam znovu otravuje, už by chcel mať letný strih, takže Škorica už opäť horlivo prikyvuje, ostrihá ho, len čo sa spolu poprechádzajú. Stačí aj polhodina. Na prechádzky chodia často, nejde teda o nič zvláštne, čudné je len to, že Škorica, inokedy vždy veselo dychtivá, keď sa idú túlať, stratí hneď pri dome náladu a po chvíli ticha začne klásť akési zádumčivé až trúchlivé otázky.
Napríklad: „Čo by si povedal na taký inzerát - osamelá ponožka hľadá svoj pár?“
Adam sa zasmeje, zdá sa mu to celkom vtipné, no vzápätí vidí, že Škorica krúti hlavou a ostáva vážna.
Potvrdí to aj tón ďalšej otázky: „A pamätáš sa na taký príkaz, keď nám mamy pri obliekaní kabátov hovorili, chyť si rukáv? Pamätáš sa, ako sme ho lovili, keď utiekol? Odporné, že?“
Znovu pozrie na Adama, čím sa do jej prísneho pohľadu nebadane, ale viditeľne vkradne súcit, vlastne sa pretvaruje.
„Čo ti je,“ opýta sa Adam.
„Bolí ma chrbát a stĺpiky svalov v krku.“
„Vrátime sa?“
„Nie, nie.“
Prechádzajú okolo parčíka s lavičkami; na jednej z nich sedí dedko, vyhrieva sa na slnku, pri nohách mu polihuje pes, zlatý retriever, takého by raz chceli mať.
Škorici to trochu, tentoraz zreteľne, zdvihne náladu.
Podotkne: „Ležiak svetlý.“
Vzápätí sa vracajú.
„Včera okolo mňa prešiel jeden bezdomovec,“ povie Škorica. „Teraz neviem, či sa mi to iba zdá, ale tuším som chytila blchu.“
Adam pre istotu, ale o to významnejšie mlčí, už je pekne naštvaný.
Ozve sa až po otázke: „Ty poznáš svoje chute?“
„O čo ti ide?“
„To je veľmi jednoduché,“ povie Škorica. „Nemám nič proti tomu, že ťa musím ostrihať, ale nerada sa lúčim s tvojimi vlasmi.“
Ako vždy, Adama to zaskočí, ako vždy doteraz, Adama to dojme. Dojímať sa - to je jeho. A ešte: maskovať to.
Po návrate domov sa vyzlečie do trenírok a uprostred obývačky porozkladá noviny; zase sa raz previnil. Z kúpeľne prinesie nožničky s hrebeňom a sadne si na malú stoličku. Škorica ho najprv rozčeše a potom ho začne strihať.
Adamove vlasy padajú na ostrovčeky článkov a lákavo zalomených fotografií, vytvárajú na nich drobné vlny, čeria papierovú hladinu. Nožnice sú tupé a poriadne šticujú. Adam trpí a zase sa dojíma, pre zmenu sám nad sebou - a zase to maskuje. Inokedy by Škorici nadával, teraz ani nemukne, berie to ako trest. A navyše: zadíva sa na jej bosé nohy a zrazu len zistí, že obidva druhé prsty má o čosi dlhšie ako palce, taká milá zvláštnosť, no doteraz o nej nevedel. Ďalší dôvod na pokánie: vlastne ju poriadne nepozná. A keďže ju nepozná, nemôže ju oceniť - a už ani trochu odmeniť alebo aspoň odškodniť.
Skúša to napraviť nohami, ľavačkou aj pravačkou, pomaly posúva ostrihané vlasy a robí z nich ženám na fotografiách fúzy; niektorým aj brady. Možno sa Škorica zasmeje.
A možno ho pohryzie do ucha, najmä preto, aby mu naň mohla prilepiť hojivý bozk. Adam sa hotuje, ako vykríkne, najprv od bolesti, potom od radosti, v tele sa mu už dopredu začína šíriť sladký jed odpustenia.
