Hotelier a miestny šéf MDC William: „Mugabeho milicionári nám to tu občas rozbijú na kusy.“
Občianska opozícia v Zimbabwe začiakom júna zorganizovala päťdňový generálny štrajk. Dočasné pozastavenie všetkých ekonomických aktivít malo diktátora Roberta Mugabeho prinútiť k abdikácii. Nezainteresovaný pozorovateľ však pri sedemdesiatpercentnej nezamestnanosti v hospodársky zruinovanej krajine počas štrajku nespozoroval žiadnu zmenu. Aj preto Mugabe vládne ďalej.
PREDMESTIE KUWADZANA, SOBOTA 21. JÚNA
Je sobota 21. júna. Od skončenia štrajku uplynuli dva týždne, ktoré jeho hlavný organizátor a vodca opozičného Hnutia za demokratickú zmenu (MDC) Morgan Tsvangirai strávil vo väzení. K minuloročnému obvineniu z vlastizrady za údajnú prípravu atentátu na prezidenta Mugabeho sa po štrajku rýchlo pridalo ďalšie, mimochodom tiež z vlastizrady. Provládny denník Herald v tučnom víkendovom vydaní s radosťou píše, že „britskému agentovi“ a „imperialistickému zapredancovi“ hrozí dvojnásobný trest smrti. Čitateľom medzi riadkami sľubuje, že Tsvangirai odvisne hneď, ako pominú medzinárodné ohľady.
O vodcovi opozície v súvislosti s jeho piatkovým prepustením na kauciu informuje aj nezávislý denník Daily News. Jeho redakciou vlani otriasol dodnes neobjasnený bombový výbuch. Podľa hararskej polície, ktorá incident nikdy nevyšetrovala, ho majú na svedomí jeho vlastní novinári. Denník odvtedy vychádza v obmedzených podmienkach. Dnes - v skromnom víkendovom čísle - opäť volá po „zmene režimu“ a „obnovení dôvery v Zimbabwe zo strany medzinárodného spoločenstva“. Tsvangiraimu vyjadruje plnú podporu. Dodáva, že vodca parlamentnej opozície sa dva týždne delil o väzenskú celu s vyše sedemdesiatimi zločincami.
Mugabeho ropná kríza: Tlačí celá rodina. V rade na dva litre benzínu
Obidva denníky putujú z ruky do ruky v rámci akéhosi pouličného zhromaždenia na hararskom predmestí Kuwadzana. Ľudia, na otázku, čo tu robia, odpovedajú, že čakajú v rade na benzín. Benzínová pumpa, ktorú nikde nevidno, sa vraj nachádza „o dva kilometre ďalej, na konci tejto ulice“. V rade až na zopár výnimiek, tak ako inde v hlavnom meste Zimbabwe a vo zvyšku krajiny, chýbajú autá. Vodiči tu stoja s dvojlitrovými plastovými fľašami od coca-coly. Každý má nárok na dva litre paliva. Mnohí by si ani nemohli dovoliť kúpiť viac, veď liter olovnatého benzínu sa medzičasom vyšplhal na 450 a liter nafty na 200 tunajších dolárov (ZWD).
Od februára ide aj na miestne pomery o rekordné 600-percentné zdraženie. Odvtedy, ako s dodávkami paliva „pre nesolventnosť“ Mugabeho režimu skoncovali British Petroleum, Shell a juhoafrická rafinéria Engen, ich čerpadlá v Zimbabwe prebrali „investori“ z Líbye a Číny, ktorí za odmenu zaberajú aj najlepšie z nedávno znárodnených belošských fariem. Ich benzín Zimbabwe pochopiteľne nestačí. Komunálne prídely navyše rozkrádajú zodpovední štátni úradníci, ktorí ich za niekoľkonásobne vyššie ceny predávajú na čiernom trhu. V celej krajine to tak ako dnes v Kuwadzane vrie nespokojnosťou, ktorú sa nikto neodváži vysloviť nahlas.
Na belocha v dôchodkovom veku, ktorý si spomenie, že benzín za belošského režimu pred rokom 1980, keď bol miestny dolár na parite s britskou librou, stál päť centov, okolostojaci černosi hľadia ako na blázna. Do trápneho ticha zahučí nákladné auto. Je podozrivé už tým, že má v nádrži dostatok paliva na okružnú jazdu. Je plné obávaných Mugabeho milicionárov, ktorí vlani v prezidentských voľbách zastrašovali voličov opozície a donedávna terorizovali bielych farmárov. Niektorí z nich majú na sebe tričká s nápisom „No To Mass Action“ (Nie masovým protestom), v ktorých pred dvoma týždňami sabotovali Tsvangiraiho generálny štrajk.
Chatrč vľavo je hotel Undugu na predmestí Harare – počet hviezdičiek sa pre istotu neuvádza. Priviazaní ostnatým drôtom dolu hlavou
Ktovie koľkí z prítomných motoristov sa práve zamysleli nad prioritami Mugabeho režimu v súvislosti s výrobou zbytočných tričiek a vzápätí nad nezmyselnosťou radu na benzín, v ktorom práve čakajú. Všeobecná reakcia na príchod milicionárov je pozoruhodná. Opozične naladený denník Daily News okamžite mizne pod tričkami a košeľami. Každý v Zimbabwe už vie, že aj náhodný čitateľ môže byť s novinami priviazaný o elektrický stĺp. Ostnatým drôtom a dolu hlavou. Od minuloročných volieb, keď si toto číslo osvojili milicionári, ho na vlastnej koži zažili tisíce civilistov. Vládny denník Herald môže ostať otvorený.
O dva kilometre ďalej, na benzínovej pumpe sa strhla pravá africká hádka, do akej sa s chuťou dokáže zapojiť celý dav. Na rad sa dostal pohrebný voz s firemným logom Glenview Funeral Services, ktorý má podľa vládneho nariadenia prednostný nárok na desať litrov paliva. Samozrejme, len za predpokladu, že sa používa na príslušný účel. Pumpár preto neverí dokladom a chce vidieť dôkaz. Hrobár po polhodinovej hádke rezignovane otvára truhlu. Našťastie pre neho v nej leží skutočná mŕtvola. Keď ju chce vidieť celý dav, hrobár truhlu znechutene zatvára a odchádza so zaslúženými desiatimi litrami nafty.
HOTEL UNDUGU, NEDEĽA 22. JÚNA
Je nedeľa 22. júna a aj v Mugabeho zdevastovanej krajine zatiaľ oficiálny deň pracovného pokoja. Nie však v hoteli Undugu a v rovnomennej reštaurácii. Na jednom z hararských černošských predmestí ich spoločne zriadili oblastný šéf opozičného hnutia MDC William B. a jeho žena Margaret. Hotel a najmä reštaurácia nesú všetky stopy častých návštev Mugabeho milicionárov, ktorí „to tu občas rozbijú na kusy“. Vlhké steny sú otapetované pivnými etiketami, na stoloch chýbajú obrusy a je otázne, či sa v kuchyni bez vodovodu niekedy umýva riad. Napriek tomu sa v reštuarácii pravidelne schádzajú špičky miestnej opozičnej politiky.
Kam až siaha hyperinflácia?
Aj dnes tu prebieha prekvapujúco kvalifikovaná debata. Diskutuje sa o Tsvangiraiho prepustení na kauciu, presnejšie o jej výške. Médiá síce zhodne informovali o desiatich miliónoch ZWD, ale domáci, ktorí v podmienkach hyperinflácie dávno stratili prehľad o skutočnej hodnote národnej meny, hľadajú vhodný ekvivalent. Ako všade inde v Zimbabwe, vysvetľuje William, aj v Undugu sa prepočítava na americké doláre. Oficiálny kurz centrálnej banky 55:1 je smiešne nadhodnotený. „Ak si cudziu menu vymeníte v banke, alebo zaplatíte kreditnou kartou, tuba zubnej pasty - ak sa vám ju podarí zohnať - dnes v Harare môže stáť viac ako 20 USD,“ tvrdí William.
O poznanie realistickejší ako Mugabeho ekonómovia je v tomto smere čierny trh, ktorému zodpovedajú všetky spotrebiteľské ceny. Za americký dolár na ňom zinkasujete od 1500 do 2000 ZWD. Čierny trh v krajine vytvoril sám Mugabe, ktorý sa prvé symptómy hospodárskeho kolapsu pokúsil odvrátiť zmrazením cien. Výsledkom sú nekonečné rady na všetko od zahraničnej meny po benzín a kukuricu, ktorou sa tradične živí vidiecke obyvateľstvo. Na nereálnom fixnom kurze najviac strácajú dovozcovia tovaru a služieb. Ich skutočné náklady sú podľa neoficiálneho kurzu omnoho vyššie, ako im „uverí“ Mugabeho centrálna banka.
Stranícky aj v supermarketoch
Toto všetko je evidentné aj v Undugu. Ceny sú tu vyššie ako v priemerných juhoafrických reštauráciách, ktoré navyše spĺňajú západné hygienické normy. Jedálny a nápojový lístok tu nie je stály, závisí od aktuálnej ponuky. Na tej sa okrem všeobecného nedostatku základných potravín podpisuje aj nesprávna politická afiliácia majiteľov a klientely. „Áno, je to pravda,“ prikyvuje William, „aj humanitárna pomoc zo zahraničia sa v Zimbabwe rozdeľuje podľa straníckej príslušnosti, konkrétne členstva vo vládnej strane Zanu-PF.“ Stranícke legitimácie sa vraj kontrolujú aj pred miestnym supermarketom, kde hliadkujú milicionári.
Už niet ani papiera na bankovky
Jednoduché to v reštaurácii nie je ani s platením. K nedostatkovým položkám sa naposledy pridali aj bankovky, najmä najpoužívanejšie 500-dolárové a dnes sa preto tvoria rady aj pred bankomatmi. Inflácia, ktorá podľa Medzinárodného menového fondu k 31. máju vykazovala 268 percent, si vyžaduje nepretržitú dotlač platidiel. Centrálna banka ich tlačila v troch zamestnaneckých zmenách, až kým nevyčerpala devízové rezervy na nákup špeciálneho papiera. Dve hermeticky uzavreté pivá (na to treba v Zimbabwe dohliadnuť!) v Undugu za takýchto podmienok stáli 3000 ZWD - bez toho, aby si ktokoľvek z prítomných trúfol odhadnúť ich skutočnú hodnotu.
Fenomenálny voľný pád
Hospodársky kolaps donedávna jednej z najbohatších afrických krajín, ktorý sa odohráva priamo pred očami jej obyvateľov, je fenomenálny. Zimbabwe sa každé ráno zobúdza v údive nad tým, čo všetko v krajine ešte funguje. Voľný pád vraj môže zastaviť len Mugabeho abdikácia, hoci aj „zo zdravotných dôvodov“, ako je zvykom v klasických diktatúrach. Nezávislá tlač z času na čas načrtne scenár jeho dôchodku „v jednej zo spriatelených krajín“ (rozumej na Kube). Opozícia, ktorá si uvedomuje vážnosť situácie, neochotne uvažuje o plošnej amnestii pre všetkých pohlavárov jeho režimu. Mugabeho odchod si želajú aj mnohí z nich. Zmenu režimu už menej.
Od Rodézie cez Zimbabwe k hladomoru
1890 - V krajine vládne domorodý panovník Lobengula. Juhoafrický magnát Cecil John Rhodes ju vyhlasuje za britskú kolóniu.
1923 - Bieli voliči sa v referende vyslovia proti pripojeniu Rodézie (nazvanej po Rhodesovi) k Južnej Afrike.
1965 - Premiér Ian Smith v mene belošskej menšiny podpisuje Jednostranné vyhlásenie nezávislosti (UDI) od Veľkej Británie.
1979 - Londýnska konferencia otvára priestor pre všerasové voľby. Z Rodézie sa stáva Zimbabwe.
1980 - Voľby zastrašovaním vidieckych voličov vyhráva marxista Robert Mugabe. Moci sa už nevzdá. 160-tisíc belochov zo Zimbabwe masovo emigruje do Južnej Afriky.
1982 - Mugabe v provincii Matabeleland zmasakruje dvadsaťtisíc opozične naladených členov kmeňa Ndebele.
2000 - Mugabe oznamuje konfiškáciu 4500 belošských fariem. Jeho milicionári ich vzápätí obsadzujú.
2002 - Mugabe manipuláciou vyhráva prezidentské voľby. Krajine hrozí hospodársky kolaps a hladomor.
jún 2003 - Mugabe prežil generálny štrajk zorganizovaný opozičným Hnutím za demokratickú zmenu (MDC). Hospodársky kolaps a hladomor sú v Zimbabwe každodennou realitou. (rl)
Autor: Roman Lipták, Harare, Zimbabwe
