Maximilián Stern so slovenskou veľvyslankyňou v Kanade Annou Tureničovou pri slávnostnom predstavení svojej životopisnej knihy, ktorej titulná strana je na hornej snímke.
FOTO – ARCHÍV
Na obálke je portrét Maximiliána Sterna, rodáka zo Šafárikovho námestia, zarámovaný do vrúbkovanej známky opečiatkovanej veľkými písmenami BRATISLAVA, dátumom narodenia 2. marca 1921 a názvom knihy - My Stamp on Life (Moja známka, respektíve pečiatka na živote - ako to voľný preklad z hry slov v angličtine dovoľuje). Tento autobiografický príbeh v anglickom jazyku vyšiel v máji v Melbourne, kde 82-ročný bratislavský rodák žije, pracuje, športuje a oddychuje. Austrália sa mu stala druhým domovom - tak ako mnohým iným, a nielen slovenským Židom, čo prežili holokaust. ,,Nedá sa na to zabudnúť, ale netreba na to stále myslieť,“ radí Max filozoficky mladšej generácii. ,,Vojna a koncentračné tábory v nás kedysi ubili ľudské pocity, ostal iba živočíšny zmysel pre prežitie, útek a voľnosť. Keď som na konci vojny ostal na slobode sám, bez rodičov a najmladších bratov, ktorých zavraždili v Osvienčime, pýtal som sa - a naozaj som prežil?“
Rod siaha až k Chatamovi Soferovi
Maximilián Stern, syn dunajskostredského obchodníka Mošeho Sterna, ktorého prababička bola dcérou a jednou z jedenástich detí Chatama Sofera, strávil detstvo a prvé obchodnícke roky v Bratislave. Slovensko bolo vtedy súčasťou medzivojnového Československa a neskôr samostatné. ,,Na veľa sa už nepamätám, ale viem, že sme hrali denne s chlapcami futbal a nedeľu čo nedeľu sme sedeli s otcom nad albumami známok - tieto dve vášne si ma podmanili,“ povedal nám Max, keď sme ho navštívili v Melbourne v jeho obchode so známkami.
Bol najstarším zo siedmich detí. Keď sa narodil jeho najmladší brat Robi, mal už 16 rokov a pomáhal otcovi v biznise. Základnú školu vyštudoval v nemčine, strednú v slovenčine a vysokú znovu v nemčine vo Viedni. Tam chodievali s otcom aj na ligový futbal známou bratislavskou ,,električkou“. Max navyše pravidelne plával v bratislavskom klube Bar Kochba a často iba tak - v Dunaji.
Úteky, šťastie a tragédie
Rodina žila chudobne, skromne a v tichosti, ale držala družne pospolu, posilňovala sa láskou a vierou. Dodržiavala šabat, dbala, aby bolo všetko kóšer. Zlom nastal, keď hitlerovský nacizmus vtrhol do strednej Európy a začal sa hon na Židov. Maxových bratov Harryho a Kurta najprv odviezli kindertransportom, ale napokon mali šťastie, lebo šli do Londýna a prežili. Jeho menší bratia a rodičia nie. Ukrývali sa najskôr u istého zelovocinára, ten ich však udal, a Sternovcov odviezli do tábora v Marianke. Potom putovali vlakom do Osvienčimu. Zomreli tam v rokoch 1944-45.
Max sa počas zatýkania schovával, mával šťastie a unikal smrti. Keď ho prvý raz chytili, skončil v pracovnom tábore Hlinkovej gardy v Žiline, ale podarilo sa mu zmiznúť. Vďaka obchodovaniu so známkami si získal neoceniteľné kontakty nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Dokonca i medzi policajtmi, gardistami a dôležitými úradníkmi. Podarilo sa mu zadovážiť vždy v pravom čase rôzne falošné doklady pre seba i pre iných Židov. Ukrýval sa pod rôznymi menami ako Michal Zádecký či Milan Stránsky.
Obchodovanie s poštovými známkami bolo v tom čase dôležité a Stern získaval výnimky pred deportáciami. Založil Filateliu KUKO na Ružovej ulici v Bratislave, ale po arizácii ju musel odovzdať árijke Márii Aignerovej. Tá ho brala za partnera a kryla ho. Vodilo sa im dobre.
Po deportácii rodičov a súrodencov sa schovával pod strechou v Redute, kde ho prichýlil správca Alfons Drobný, strýko hokejového majstra sveta a tenisového wimbledonského víťaza Jaroslava Drobného, ktorý neskôr ušiel z Československa do Egypta a Anglicka. Keď na Redutu dopadla 50-kilogramová nevybuchnutá bomba, budovu evakuovali a Drobného mučili, gestapáci prišli na jeho úkryt. Stern v poslednej chvíli vyliezol šachtou na ulicu a našiel si prístrešok v chemickej továrni.
Bolo dva dni pred Vianocami 1944, keď gestapo jeho i priateľov zasa vyňuchalo. Maxa odviezli do Sachsenhausenu, potom do Lichtenradu. Po strastiplných zážitkoch v Berlíne, kde ich Nemci nechceli pustiť, ani keď už Rusi stáli pred bránami, a po pochode smrti do Hamburgu, bol Stern a jeho súputníci z koncentračného tábora jedného rána voľní. 7. mája 1945, niekde uprostred lesa.
Vtedy nepoznali žiadny iný pocit ako hlad - ani pomstu, ani ľútosť či smútok, únavu alebo beznádej. Len hlad. Honba za jedlom a pokojom ho doviedla domov do Bratislavy: ,,Šťastie hralo v mojom živote často veľkú úlohu, ale rozhodujúce bolo, že som sa nebál a riskoval.“
Známky ho opäť vytiahli z kaše
Láska k filatelii vrátila Maximiliána Sterna späť k životu. Znovu otvoril obchod v Bratislave, začalo sa mu dariť. No prišiel február 1948, nástup Gottwalda a komunistov. Súkromní podnikatelia začali mať problémy, najmä Židia. ,,Cítili sme český diktát, na Slovensku sme komunizmus odmietli, čo sa potvrdilo aj vo voľbách. Mal som aj nemecké občianstvo a na papieri štatút politického väzňa koncentračných táborov, a tak čoskoro po svadbe 8. marca 1948 v Bratislave som sa rozhodol odísť. Ktorýsi večer v júni 1948 som zavrel obchod, nechal auto zaparkované pred bránou a cez Budapešť odišiel do Austrálie.“
Aj v Melbourne si Stern zriadil filatelistický obchod a dosiahol neuveriteľné úspechy. Stal sa austrálskou, ba aj svetovou špičkou. Bol priekopníkom v spolupráci s Austrálskou poštou, figuroval vo viacerých filatelistických združeniach, organizoval výstavy, výnimočné série známok (napríklad na OH 1956 v Melbourne). Stále cestuje po svete a po páde komunizmu každý rok pravidelne aj na Slovensko.
Zasiahla ho ešte jedna rana, keď mu v roku 1995 zomrela manželka Eva, ale má dve deti, osem vnúčat a tri pravnúčatá. Vo svojom úctyhodnom veku je najstarším registrovaným futbalistom Austrálie v histórii, trénuje dva-tri razy do týždňa a pravidelne, každú nedeľu, hráva ligu. Slovenský futbal a hokej už nesleduje, ale tenis áno a tešil sa aj vtedy, keď sa slovenskí hokejisti stali majstrami sveta.
V nedeľu 18. mája vydal svoju knihu v Melbourne - na slávnosť do kasína Crown pozval vzácnych hostí. Prišli veľvyslanci Izraela i Slovenska, politici, podnikatelia. Knihu krstil riaditeľ strediska Simona Wiesenthala v Jeruzaleme Efraim Zurov, ktorý Maxa na napísanie autobiografie prehováral. Na konci svojho prejavu bratislavský Austrálčan Maximilián Stern so slzami v očiach tíško priznal: ,,Teraz, keď tu stojím pred vami a svojím dielom, a vidím svojich príbuzných a známych, môžem si povedať, že som naozaj - prežil.“
