FOTO - REUTERS
u súčasného umeleckého sveta v Spojených štátoch. Jeho filmografia obsahuje vyše stovky prevažne televíznych filmov, ale slávu mu prinieslo až divadlo. Do svetiel jeho rámp sa postavil aj pred tromi týždňami v newyorskej Radio City Music Hall, kde mu udelili cenu Tony za hlavnú mužskú postavu v hre Eugena O‘Neilla Long Day‘s Journey Into Night (Cesta dlhého dňa do noci).
„Som rád, že publikum si stále žiada vážne hry,“ povedal v rozhovore pre Víkend SME Brian Dennehy z domu na Long Islande pri New Yorku, kde v miestnom Plymouth Theater pravidelne vystupuje na doskách, čo znamenajú svet.
Eugene O‘Neill napísal Cestu dlhého dňa do noci pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Ako si vysvetľujete, že je stále zaujímavá?
„Spočiatku som tomu nechcel veriť, ale diváci chodia aj na takéto hry. V divadle máme vždy plno. A to ide o takmer štvorhodinové predstavenie! Inak povedané, ľudia sa nechodia na Broadway len zabaviť, ale aj sa niečo dozvedieť - o sebe a o svete.“
Čo sa počas predstavení dozviete vy?
„Samozrejme, publikum je rôzne, ale vždy pozorné a korektné. Veľmi často aj spontánne, a to nás ženie dopredu. Mám pocit, že diváci vždy stoja pri nás. Doslova nám visia na ústach a každom pohybe.“
Nie je to aj trochu stresujúce?
„Vyžaduje si to väčšiu koncentráciu, ale ja mám takéto situácie rád. Napätie ma vie vyburcovať k výkonu.“
A čo vaši divadelní partneri? Tiež ich motivuje príchuť neistoty?
„Nenazval by som to neistotou, pretože profesionalita je u každého stopercentná. Ide o často nedefinovateľné iskrenie, o ktorom každý vie. Len netuší, kedy príde. Moja súčasná divadelná partnerka – Vanessa Redgravová, má svoje rituály, ku ktorým patrí aj veta adresovaná mne: ‘Nie, aby si ma niečím zaskočil‘.“
Rád prekvapujete?
„Áno, ale nikomu to nepovedzte.“
Spoľahnite sa, ale iba ak niečo prezradíte.
„Robím to iba vtedy, keď u ostatných vidím, že sú pred predstavením v pohode. Tak napríklad Vanessa má scénu, pri ktorej si ide vypiť kalištek whisky. Ide o mierne dramatický výstup, ale raz mi napadlo, že by som ho mohol trochu nadľahčiť. Prišiel som teda k nej, bodro ju potľapkal po pleciach a zvolal: ‘Čo keby sme sa ožrali ako sprostí sedliaci!‘ Pozrela sa na mňa, akoby som prišiel z Marsu. Vzápätí sa pousmiala, vliala do seba whisky a nadšene odpovedala: ‘Prečo nie?‘ To sú potom tie príjemnosti, pre ktoré je divadlo stále živé.“
Divadlo vás však takmer dostalo na druhý svet. Čo ste si pomysleli, keď ste pri Smrti obchodného cestujúceho skolabovali?
„Ach, áno. Stalo sa to pri tretej repríze - museli ma hospitalizovať. Diagnóza: celková vyčerpanosť a vysoký tlak. V tej chvíli sa mi zdalo, že končím - teda aspoň s divadlom.“
To vždy sa do svojej postavy tak vložíte?
„Keď chcete, aby vám diváci uverili, postava musí byť presvedčivá. Náhody v podobe improvizácií môžu nastať, až keď je postava dokonale zvládnutá. No, dokonale, to nie je nikdy, ale aspoň sa priblížiť k dokonalosti. Pravda, každý má túto cestu inak nastavenú a ja mám navyše problémy aj so svojou nadváhou.“
Niekde som čítal, že ste sa pokúšali o diéty, ale výsledok bol nepresvedčivý. Pokračujete v úsilí o štíhlejšiu líniu?
„Momentálne na ňu kašlem, ale aby som upresnil minulosť - niečo sa mi podarilo zhodiť. Potom som zase nabral svoje pôvodné kilá a pochopil som, že môj boj s prírodou je márny.“
Aj ste športovali?
„Beh ani fitnes nie je pre mňa, preto som sa snažil nájsť niečo zábavnejšie. Bol to myslím basketbal, čo som sa s loptou snažil hrať. Nostalgicky som si zaspomínal aj na svoje niekdajšie futbalové časy počas štúdia. Nechcel som však už nikoho trápiť so svojimi pokusmi. Radšej zostanem pri rybách, vnukoch a taký, aký som. Veď okolie si na mňa už aj tak zvyklo.“
V poslednom čase ste získali množstvo prestížnych cien, ktoré sa v Amerike veľmi cenia. Ako ste prijali slávu?
„Uznanie v divadle ma veľmi potešilo. Tam treba ukázať hereckú pravdu v reálnom čase. Nemôžete nič stopnúť, nič zostrihať. Len neviem, či sa dá hovoriť o sláve. Zopár ľudí má pozná, ale čo je to oproti Tomovi Cruisovi.“
Máte bohatšiu filmografiu ako on. To vás neteší?
„Ale aj menšie príjmy. A tie moje filmy, to boli najmä televízne úpravy, ktoré by som zaradil kdesi do slušného priemeru. Kdeže Cruise! Dennehy nie je na hollywoodskom strope.“
Ale TV Guide vás vyhlásil za najlepšieho televízneho herca. To nie je sláva?
„Moja povestná skromnosť mi káže, aby som si nenamýšľal - ale zbláznim sa, keď som dobrý?“
Pritom je zaujímavé, že svoju prvú rolu ste dostali až v tridsiatich deviatich. Čo ste robili predtým?
„Okrem iného som päť rokov slúžil vo vojenskom námorníctve.“
Čo ste tam robili?
„Vidím, že ste zaskočený. Keď si na to dnes spomeniem, tak aj pre mňa je to nepochopiteľné. Isté je, že som nebol pri žiadnom súboji a nebol som zranený. Bola to taká mierumilovná misia, hoci som bol aj v Kórei a Japonsku.“
Cesta k herectvu sa mi predsa len zdá vzdialená. Alebo vás postrčil vplyvný strýko?
„Žiadny strýko nebol nablízku. Keď som sa vrátil z lode, dokončil som si na Kolumbijskej univerzite štúdium histórie. A potom som sa začal motať okolo televíznych štábov.“
Ako herec ste sa narodili 4. januára 1977 v postave Petra Connora v epizóde seriálu Kojak. Je to presné?
„Áno, tak nejako som odštartoval svoju éru ‘štekov‘, ktorú som občas prerušil zaujímavejšou postavou.“
Ktorá bola pre vás najosobnejšia?
„Asi Willy Loman zo Smrti obchodného cestujúceho.“
Máte podobný osud?
„Ani nie, ale v jeho postave sa zračí celá bolesť a nádej mojej generácie.“
V poslednom čase ste sa priradili k tým hercom, ktorí režírujú. Ako dopadli pokusy?
„Najvýraznejší bol seriál Jack Reed, ktorý som aj spoluprodukoval, takže riziko pokusu som nenechával na iných. Našťastie, nebol to až taký prepadák. Ani umelecký, ani finančný. Domnievam sa, že na základe mojej hereckej skúsenosti som lepšie vedel, čo by mal režisér od svojich aktérov vyžadovať.“
O dva týždne máte šesťdesiatpäť rokov. Čo bude ďalej?
„To keby som vedel! Ak mi bude zdravie slúžiť, rád by som ešte niečo nakrútil a urobil radosť svojim priaznivcom a najmä svojim vnúčatám, ktoré sú mojimi najväčšími fanúšikmi. Čo najdlhšie by som chcel stáť na doskách divadla a zo všetkého najradšej by som si dal všetky tie jedlá, ktoré mi lekári zakázali.“
Tri najobľúbenejšie vlastné postavy Briana Dennehyho
Willy Loman (Arthur Miller: Smrť obchodného cestujúceho; v roku 1999 získal za ňu cenu Tony, o rok neskôr aj Zlatý glóbus za jeho televíznu adaptáciu) – „V divadle aj v televízii režíroval najnovšie spracovanie Smrti obchodného cestujúceho Robert Falls. Vždy skvele a s úspechom – priniesol mi Tony aj Zlatý glóbus. Pamätám sa, ako mi prízvukoval: ‘Brian, tebe nemusím hovoriť, ako to máš hrať. Len si spomeň, čo si prežil ty, tvoj otec a ľudia okolo teba.‘ Na nič iné som nemyslel a urobil som dobre. Azda do žiadnej inej postavy som sa nevložil tak, ako práve do tejto.“
James Tyrone (Eugene O‘Neill: Cesta dlhého dňa do noci; v roku 2003 získal za ňu cenu Tony) – „Je to ďalší divadelný evergreen, v ktorom je obsiahnuté všetko. Tyrone je klasický otec rodiny, ktorý má na svojich pleciach matriarchálnu ženu, syna alkoholika a okolo celý ten bláznivý svet. Tyrone je ťažká postava, ale vari som ja ľahký? Obidve hry napísali autori, keď mali tridsať, štyridsať rokov. Pýtam sa: kde sú dnes mladí Millerovia a O‘Neillovia? Bojím sa, že ich zatiaľ nevidím.“
Charlie Sloan (William J. Coughlin: Shadow of a Doubt – Tieň pochybnosti; v roku 1996 bol za ňu nominovaný na cenu Edgara Allana Poea) – „Z televíznych som vybral práve túto, a nielen preto, že som za ňu bol nominovaný na Emmy a dokonca som si ju aj režíroval. Niekedy sa náklonnosť k postave nedá definovať. Jednoducho mi sadla aj spolu so žánrom krimi-thrilleru. Sloane je bývalý úspešný právnik utápajúci sa v alkohole a svojich depresiách, sebavedomie mu vráti až jedna žena. No nie je to pekné?“
Povedali o Brianovi Dennehym
„Brian Dennehy je pekelne veľa silných myšlienok sústredených na jedno miesto. Nikto lepšie nestvárnil Willyho Lomana.“
(Arthur Miller, dramatik)
„Hrala som už s rôznymi ‘týpkami‘, ale Briana sa nedá len tak tromfnúť. Má v sebe pochabosť chlapca, ale aj vážnosť muža. Je šarmantný a neuveriteľne zábavný. Vie prekvapovať s takou intenzitou, že aj ja sa dostanem do pomykova. Aj jeho zásluhou som dostala krásnu divadelnú úlohu na Broadwayi, a za to mu ďakujem.“
(Vanessa Redgravová, herečka)
„Som šťastný, že som režisérsky stál pri obidvoch jeho divadelných triumfoch. Brianovi nebolo treba príliš hovoriť, čo má hrať. Dôležité bolo len zosúladenie jeho predstáv s ostatnými hercami. Brian je určite jeden z najtvárnejších hercov, s ktorými som pracoval. Dúfam, že sme ešte neskončili.“
(Robert Falls, divadelný režisér na Broadwayi)
