Deti sa do školy tešia – čo by sme mali robiť, aby ich to neprešlo?
„Deti musia vidieť zmysel toho, čo robia. Potrebujú ísť do školy zrelé, potom dokážu so svojou životnou energiou aj schopnosťami hospodáriť. Väčšina z nich nemá problémy s tým, čo škola ponúka. Len rodičia akoby zabúdali, že sily dieťaťa majú isté hranice. Mnoho detí má takmer každé popoludnie obsadené – hudobnou, výtvarnou, športom. Keď deťom vezmeme voľný čas, obmedzujeme im možnosť oddychu a berieme im zdroj energie.“
Takže menej krúžkov?
„Aj z toho, čo majú deti rady, sa stáva povinnosť, keď to musia robiť pravidelne. Dieťa potrebuje mať deň rozdelený na prácu a voľno. A voľno je čas, ktorý si môže organizovať samo.“
Osnovy sú náročné – nevyčerpávajú deti príliš?
„Je nutné dobre zosúladiť režim práce a odpočinku, aby deti nechodili do školy unavené. Mali by chodiť zavčasu spať a nepozerať večerné filmy, lebo sú často plné agresivity, napätia a dieťa rozrušujú. Ak je potom v škole nepozorné a neobsedí, môžu to byť iba obranné mechanizmy a rodič ich nie vždy chce vziať na vedomie.“
Nekladú niektorí rodičia na deti privysoké nároky?
„Rodičia by mali prijať svoje dieťa také, aké je, a neprejavovať nespokojnosť, ak nespĺňa ich predstavy. Mali by byť trpezliví, povzbudzovať ho a tešiť sa z jeho školského výkonu – vtedy sa dieťa bude snažiť byť stále lepšie.“
Treba deti pripravovať na školu?
„Nástup do školy by sa mal brať ako niečo úplne prirodzené, treba veriť, že sa dieťa v škole udomácni. Ono cíti, že zmenu potrebuje a teší sa na ňu.“
Čo ak ho nezaujme vyučovanie?
„Aj to sa stáva. Ale nežijeme len v rovine „chcem“, ale aj v rovine „musím“. Dieťa sa musí naučiť vnímať to, čo mu škola ponúka. Ale aj učiteľ by mal vidieť, aké má v triede deti a kde má pridať alebo ubrať, aby bolo vyučovanie zaujímavé.“
A čo ak dieťa záujem o školu stratí?
„Deti nestrácajú záujem o školu len tak. Stáva sa to, keď sa narušia vzťahy v rodine alebo vzťah s učiteľom. Napríklad, keď v rodine hrozí rozchod, alebo sa rodičia často hádajú. Ale aj vtedy, keď sa dostane do nevhodnej partie, alebo ak vidí, že v rodine sa vzdelaniu žiadna dôležitosť nepripisuje. Keď rodičia aj učiteľ spolupracujú – a sú ochotní priznať si chybu – obyčajne sa nám podarí pomôcť.“
Ako by sme mali deti motivovať?
„Vyhlásenia typu „ak sa nebudeš učiť, nič z teba nebude,“ nie sú rozumné. Ideálne je, ak s dieťaťom školu dennodenne prežívame, pýtame sa: aký si mal deň, čo ste sa učili – a porozprávame aj o tom, ako sme prežili deň my. A keď zbadáme, že naše dieťa pracuje priemerne, neprestaneme ho mať radi, ani mu nebudeme dohovárať; zrejme je nastavené na takýto výkon. Naučili sme sa deti rozlišovať na výborné a tie, ktorým to akosi nejde. Ale každé dieťa najskôr bojuje a chce byť uznávané. Keď sa mu však uznania nedostáva, začne pochybovať o zmysle svojho snaženia a môže sa prestať učiť.“
A ako je to s úlohami?
„Jedno dieťa si chce urobiť úlohy hneď, iné si potrebuje najprv oddýchnuť. Nechajme ich zorganizovať si deň. A nezabúdajme, že by mali mať povinnosti aj doma. Najrozumnejšie je od malička ich poverovať drobnými prácami a dôverovať im, že dokážu pomôcť. Tie deti, ktoré si dokážu upratať hračky alebo topánočky, si lepšie zvykajú na školské povinnosti, ako tie, ktoré nemuseli odniesť ani lyžičku do kuchyne. Niekedy musia rodičia deti pri úlohách spočiatku viesť. Ale ideálne je, keď rodič dieťa vedie k zodpovednosti a samostatnosti. A netreba ich zbytočne zaťažovať – dávať im precvičovať viac. Dieťa napíše tie dva riadky krajšie, ak vie, že ich nebude musieť písať znova. Príprava do školy by sa rozhodne nemala zmeniť na napĺňanie našich predstáv.“
MONA GÁLIKOVÁ
