Zrejme meno žiadneho iného českého básnika nie tak spojené s hudbou, ako meno Josefa Kainara. Možno, že hudobnú asociáciu do istej miery evokuje ešte Václav Hrabě, ale kým on a jeho poézia sú pomerne jednoznačne generačnou záležitosťou, Kainarov dosah je nadgeneračný a záujem o jeho tvorbu sa vynára a zasa stráca v sínusoide. Svoje by o tom mohli hovoriť pamätníci swingovej éry, rockeri z obdobia najtvrdšej normalizácie, pre ktorých slávny text Stříhali dohola malého chlapečka mal hneď niekoľko významových vrstiev, i folkoví muzikanti, medzi ktorými neúnavným hľadačom stratených pokladov je predovšetkým pesničkár Karel Plíhal.
Na dôvažok mnohé z Kainarových básní boli zvečnené do drážok platní či striebra cédečiek. Pamätníci si dodnes na vinyle opatrujú klenot ‚Světové evergreeny s texty Josefa Kainara‘; spolupráca rockerov žijúcich na „okraji socialistickej spoločnosti“ a niekdajšieho predsedu normalizačného Zväzu spisovateľov nemala ďaleko k bizarnosti surrealistického stretnutia šijacieho stroja a dáždnika na pitevnom stole – napriek tomu framusovské Město Er, flamencovské Kuře v hodinkách či Vladimírom Mišíkom zhudobnené Kainarove básne patria k tomu najlepšiemu, čo česká rocková hudba priniesla na svetlo vtedy dosť potemneného sveta.
A to, že Karel Plíhal už roky zbiera stratené skladby (pretože Kainar bol aj skladateľ a aktívny hudobník) a so svojou príslovečnou pedantériou sa krok za krokom blíži ku splneniu sna, ktorým by malo byť cédečko Kainarových piesní, je dôkazom, že má stále čo povedať i dnes.
Prekvapujúce obrazy a nečakané súvislosti vyslovené výsostne súčasným hovorovým jazykom zaručujú, že Kainarova poézia dokáže odolávať času a zároveň stále oslovovať svojich čitateľov i poslucháčov.
Rozsiahlosť a pestrosť Kainarovho poetického diela dáva editorom takmer nekonečné možnosti vo vydávaní zbierok s najrôznejším zameraním a koncepciou a je len logické, že skôr či neskôr sa objavia aj také, čo si za leitmotív berú hudbu (a blues predovšetkým).
Zbierka Bledej gentleman je rozdelená do troch častí: Názvuky sú zväčša básne a piesňové formy, najrozsiahlejšia stredná časť Jazzové standardy & písňové inspirace v súlade s názvom prináša už regulárne piesňové texty – od pretextovaných (preložených) džezových štandardov až po rockovú tvorbu – a záverečná Improvizace v blues je tvorená básňami, v ktorých blues sa neprejavuje ani tak vo forme, ako skôr v pocite; básňami, ktoré majú blues zväčša zakorenený už v názve.
Ak hovoríme o preložených textoch, treba toto označenie procesu brať so značnou rezervou, pretože aj básnik zvyčajne zachádzal s témou veľmi voľne. Zväčša sa nechával inšpirovať len názvom a do textu dosadil nielen vlastný príbeh, ale aj reálie, ktoré s tými pôvodnými mali pramálo spoločné.
V spirituále Shadrak Missah Abendigo sa z trojice starozákonných mučeníkov stávajú „ti tři slavní beatles biblický / každej z nich trsal bohulibej beat“, ktorí „s kytarama jdou do plamenů / jdou svěže jako do soutěže ČSM“. Ani bluesová nálada nebýva dosť ponurá, aby v nej aspoň občas neprebleskol kainarovský nadhľad a humor. V blízkosti Saint Louis sa objaví bezodný močiar a vo Sweet Sue nočný opilec blúdi po Zlíne.
Precízne a bez ohľadu na ekonomické tlaky na dnešné obdobie až luxusne pripravená publikácia s fotografiami Petra Župníka sa môže pre mnohých stať prvým, dôstojným stretnutím s tvorbou Josefa Kainara. A určite poteší aj tých, čo Kainara poznajú.
Autor: Miloš Janoušek
