José Saramago: Príbeh o obliehaní Lisabonu * Slovart 2003
* Preklad: Miroslava Petrovská
Roku 1988 získal portugalský spisovateľ, básnik, románopisec, novinár a prekladateľ José Saramago (1922) Nobelovu cenu za literatúru. Odvtedy výrazne narástol počet prekladov jeho kníh do cudzích jazykov, češtinu a slovenčinu nevynímajúc. V slovenčine sme dosiaľ mohli spoznať rozsiahlu historickú knihu Povesť o kláštore (Tatran 1989) a román s prvkami fantastiky Mesto slepých (Slovart 1999).
Osamelý päťdesiatnik
Saramago sa roku 1993 na protest proti snahám o cenzurovanie diela presťahoval z rodnej krajiny na Kanárske ostrovy. V Príbehu o obliehaní Lisabonu opäť predvádza vyzretý štýl: dlhočizné, no čítavé súvetia a z interpunkčných znamienok len bodky a čiarky. Znova narúša konvencie v písaní dialógov, v členení odsekov aj v oddeľovaní jednotlivých časových a dejových rovín.
Hlavný hrdina románu, portugalský literárny redaktor Raimundo Silva, je osamelý, pracovitý päťdesiatnik. Jeho monotónny život zmení korektorská práca na rukopise populárno-vedeckej historickej publikácie Príbeh o obliehaní Lisabonu. V kľúčovej pasáži diela sa z dôvodov, ktoré sám celkom nechápe, tajne rozhodne vložením jediného slovíčka „nie“ zásadne zmeniť slová renomovaného historika. V knižke vznikne hrubá faktická chyba, lebo Silvovým zásahom do textu sa stane, že „križiaci Ne pomôžu Portugalcom dobyť Lisabon“.
Tým redaktor poškodí svoju dovtedy vynikajúcu reputáciu. Vydavateľstvo prijme kontrolnú redaktorku na posilnenie dozoru nad zamestnancami. Spočiatku konfliktný vzťah s novou nadriadenou vyústi do ľúbostného vzplanutia a neskôr do ponuky, aby Silva napísal vlastnú verziu Príbehu o obliehaní Lisabonu.
Mnohonásobné pravdy
Saramago so zjavným pôžitkom z rozprávania rozvíja a prelína alternatívny historický motív s priam gýčovým príbehom lásky zrelého muža k mladšej žene. Citácie z raritných historických dokumentov a rozpravy o písaní historických kníh suverénne parodicky kombinuje s postupmi červenej knižnice a stále upozorňuje čitateľa na hravosť, nezáväznosť svojej brilantnej prózy. Svojvoľne pozmenenými dejinami Portugalska z čias končiacej sa nadvlády Maurov nám pripomína stratu kedysi neotrasiteľnej dôvery v zdedené písomnosti a tradície. Nemoralizátorsky píše o dnešnom svete bez absolútnych noriem a o neriešiteľnej pluralite doby. Neopisuje realitu, vytvára si vlastnú a dočasnú. Namiesto jednej ponúka mnohonásobné pravdy a kváziobjektívne vysvetlenia nahrádza protichodnými interpretáciami. Saramago aj jeho hrdina Silva si utvárajú autonómnu historickú skutočnosť, dômyselnú fikciu a neprestajne priznávajú, že ich výmysly sú len provizórne vierohodné, nie zvrchované. H. Aram Veeser, teoretik nového historizmu, napísal: „Každý čin demaskovania, kritiky a opozície využíva prostriedky, ktoré sám odsudzuje, a riskuje, že padne za obeť praktikám, ktoré odhaľuje.“
Román je úctyhodnou poctou mestu Lisabon aj jeho presnou topografiou, ale najmä intenzívne provokuje čitateľské vnímanie. Mapa Európy, aj tá okrajová literárna, sa v súčasnosti znova mení. Mali by v nej mať primerané zastúpenie aj malé národy. Saramagove objaviteľské fikcie by pri spoznávaní portugalského kultúrneho priestoru mohli byť pre prieskumníkov pôžitkom i poučením.
MICHAL HVORECKÝ
