rozhodcu sme boli zvedaví na jeho zdravotný stav.

„Chvalabohu, nie je to nič vážne, no bolesti som si užil až-až,“ prezradil pokojným hlasom S. Šesták. Na margo nevyberaných faulov na neho povedal: „Boli to všetko akcie, keď sme už prechádzali do finálnej fázy, no nikdy sme ich nedotiahli, pretože boli takýmto nedovoleným spôsobom prerušené. Ba dokonca naposledy ma protihráč zastavil a ani som nemal loptu na nohe, iba som šprintoval a čakal prihrávku. S bodom sme nakoniec všetci spokojní, lebo v prvom rade sme mali za úlohu zabezpečiť obranu a z protiútokov alebo zo štandardných situácií sa pokúsiť streliť nejaký gól.“

Lenže štandardky, tie boli skôr slabinou Šarišanov, či už rohy, o nepriamych kopoch ani nehovoriac. Čo na to Šesták? „Máte pravdu, pri rohoch sme sa nepresadili vôbec, no a priame kopy – kapitola sama osebe – všetko sa končilo v múre. Našťastie pre nás ani súper nebol v koncovke zvlášť nebezpečný, ak si už vytvoril tlak, tak iba po šestnástku, pohrozil iba pri dvoch šanciach, a to Šoltisa a Kubalu.“ V závere debaty sme sa, pochopiteľne, zmienili aj o už toľko spomínanom odchode Šestáka z Prešova. „Je to všetko na funkcionároch. Ak sa do konca tohto mesiaca s nikým nedohodnú, jeseň dohrám vo svojom materskom klube. V hre je ešte vždy nemecký Cottbus, najnovšie aj jeden belgický klub, no a z Kyjeva, kde som bol nedávno na skúške, sa majú ozvať v zime.“