Doma na terase. Vľavo hore Marcel, Marián, dole František s Marikou.
Dlháň František Hossa si na záver svojej poslednej sezóny v roku 1987 vyzliekol hokejový dres Dukly s číslom 21 a pred zaplneným hľadiskom trenčianskeho štadióna ho navliekol synovi Mariánovi. Bol mu takmer po kolená, Maroš mal osem rokov. Päťročný brat Marcel sedel v hľadisku, na korčuliach ešte nebol pevný. Dnes sa Mariánova (24 rokov) osemnástka so znakom senátorov predáva v kanadskej Ottawe v kurze prvej hviezdy tímu. Marcelove (21) zrkadlové číslo 81 si získava fanúšikov v hokejovej mekke Montreale. Bratia sú profesionálmi v kráľovskej hokejovej súťaži NHL. Otec František priviedol na posledných MS vo Fínsku slovenskú reprezentáciu k bronzu.
Šťastná matka a manželka
Rodina Hossovcov sa dlhé roky tiesnila v paneláku na sídlisku Juh. Dnes žije na lepšej adrese v priestrannom modernom nadštandardnom byte v strede mesta, nablízku je les. Pre matku Mariku Hossovú, manželku úspešného reprezentačného trénera Františka, sú najšťastnejšie chvíle, keď sa jej traja urastení chlapi po dlhej hokejovej sezóne zídu k spoločnému stolu a pochutia si na typických východniarskych pirohoch. Hovoria a správajú sa skromne ako v časoch, keď sa vozili na Lade 1500 a krajčírka Marika s vypätím stíhala šiť prudko rastúcim deťom nohavice.
„Som naozaj šťastná. Vracia sa mi všetko, čo sme do nich s manželom investovali. Nemyslím iba na čas a peniaze. Obaja to navonok nedajú najavo, ale viem, ako všetko intenzívne prežívali ich citlivé duše. Teším sa, že sú všetci zdraví a schopní prekonávať prekážky, ktoré na nich v profesionálnom hokeji číhajú. Som hrdá, že obaja pred odchodom do zámoria stihli aj maturitu. Je príjemné sledovať, ako sa presadzujú v hokeji, ale i to, že zostali slušnými ľuďmi,“ hovorí matka Marika Hossová. Rodáčka z Podolínca pri Kežmarku vyrastala spolu so štyrmi bratmi a dvoma sestrami.
Pamätná Ferova bomba
Otec František nebol počas trinásťročnej kariéry v Dukle hviezdnym typom. Žiadny dynamický korčuliar ani virtuóz s hokejkou. Skôr krížnik v obrane, spoľahlivý bojovník s prehľadom v hre. K jeho najpamätnejším hokejovým dňom patrí 5. apríl 1978. Trenčín vo svojej prvej federálnej sezóne síce skončil na predposlednom mieste, no s Plzňou musel ešte odohrať dodatkový zápas na neutrálnom ľade v Brne. Existenčný boj sa skončil nerozhodne 1:1 aj po predĺžení, rozhodovalo sa zo samostatných nájazdov. Fero šokoval súperovho brankára Svobodu i spoluhráčov. Namiesto blafáka či strely zblízka vypálil golfom hneď od modrej - gól - Trenčín bol zachránený. Neskôr, keď sa stal trénerom, bol známy jeho koníček - po zápase si sadol za volant autobusu a sám si doviezol mužstvo do Trenčína. Pomaly nezvykol.
Marcel mal ťažšiu cestu
„Trénerským okom sú obaja chalani veľmi podobný. Rýchle. kreatívne, technicky čisté ruky. Korčuliarske slabiny žiadne, Marcel je v rohoch zdravo agresívnejší. Samozrejme, Marián viac ťaží zo skúseností, Marcelovi najväčšmi chýba sebavedomie, ktoré logicky príde počtom zápasov. Niekedy sa mi zdá, že by mohol hrať viac na seba, často hľadá spoluhráčov, aj keď si tým komplikuje situáciu,“ povedal F. Hossa, ktorý na svetovom šampionáte 1999 v Nórsku priamo koučoval ako asistent z reprezentačnej striedačky staršieho syna. Maroš debutoval na MS už v roku 1997 v útoku s čerstvým držiteľom Stanley Cupu Jiřím Bicekom.
„Nie je dobré, keď hokejistovi všetko príde samo. Prekážky i čiastkové neúspechy pestujú u nich vôľu. Dobre to vidím na vlastných synoch. Marcel mal ťažšiu situáciu. Keď starší Marián výkonnostne prudko vyletel, okolie očakávalo, že zaostávať nebude ani Marcel. Pocítil to, najmä keď prišiel do amerického juniorského tímu Portland Winter Hawks, s ktorým Marián rok predtým získal Memorial Cup, víťaznú trofej play off Western Hockey League. Marcel to zvládal statočne, zaťal sa a makal.“
Matku si mýlia so sestrou
Matka o ich detstve: „V škole nevynikali, ale ani s nimi neboli problémy. Vyložene obľúbený predmet nemali, okrem telesnej výchovy (smiech). Maroš hrával aj futbal, potom ho pohltil hokej. Nikdy neboli svojím vystupovaním nápadní, vonkoncom nie výbojní. Ale ani utiahnutí, normálni trenčianski chalani.“
Okolie rodiny Hossovcov sa zhoduje, že s rastom ich synov očividne mladne ich matka. Aj v zámorských arénach musela reagovať na lichotivé nedorozumenie, či je Mariánova sestra, alebo priateľka. Aj vďaka tomu, že to, čo synovia nakorčuľujú na ľade, s mierou doháňa na kolieskových korčuliach v tempe fun.
„S Marošovou priateľkou Christy si dobre rozumiem. Sympatické dievča, rada hrá na klavíri. Predstavte si, že v Ottawe si našla učiteľku slovenčiny, ku ktorej usilovne chodí na doučovanie. Párkrát už bola v Trenčíne, tešíme sa, že zakrátko príde znovu.“
Pani Hossová by sa mohla obliekať v značkových salónoch, ona však zostala verná svojmu remeslu. Vždy nová garderóba, v ktorej sa objavuje na štadióne či v spoločnosti, pochádza z jej vlastnej dielne. „Šitie ma baví. Nakúpim si látky a vo voľnom čase vymýšľam.“
