Silvester Lavrík (1964) dramatik a režisér. Žije v Bratislave a v Bánovciach nad Bebravou. Dvojnásobný držiteľ Ceny Alfréda Radoka. Ako režisér spolupracuje s divadlami v Prahe a v Bratislave. Vydal zbierku poviedok Allegro barbaro. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
- Sexus je paradigma. Matrica našej existencie. Sloveso milujem je jej pulzar. Hovorím milujem a neklamem. Schopnosť milovať, to je to, čo ma vedie životom. Milujem svoju ženskosť. Krehkosť. Malátnosť po láske. Áno, milujem mužov. Rada bozkávam jeho bosú nohu na svojej hlave. Chce to len troška odvahy. Potom to už ide samo.
Klaudia je učiteľkou literatúry na filozofickej fakulte. Jej špecializáciou je súčasná slovenská próza. Donedávna popravovala jedného mladého autora za druhým, ale pred dvoma rokmi sa prudko zamilovala. Odvtedy sa jej vzťah k literatúre a k životu zmenil.
Klaudia prednáša a poslucháčky si robia poznámky. Mladé ženy si rady robia poznámky, vedú denníky, zapisujú esemesky. Klaudia sa vo svojej prednáške dostala až do finále. Študentky jej visia na perách. Ani nedýchajú.
Vzadu sa zodvihla jedna ruka.
- Prosím, - vyzvala ruku prednášajúca.
- Ako sa volá?! - Ruka patrila snaživej a krehkej študentke. Svoju otázku ticho zašepkala.
- Kto, - nechápala Klaudia.
- Ten spisovateľ, - krehuľka v zadnej lavici si oblizla vysušené pery, - ten s tými prstami … - Niekoľkokrát pokrčila nosom, aby dostala ťažký rám silných okuliarov naspäť do sedielka pri koreni nosa. Klaudia o nej vedela, že je ašpirantkou na červený diplom a volá sa Kristína.
- Milá Kristína, - zahľadela sa na svoju študentku Klaudia, - každá z nás si svoj prísudok musí nájsť sama.
- Ja som si chcela prečítať …
- Milenec to bol rozhodne lepší, ako spisovateľ, - žmurkla Klaudia na zapýrenú mladú dámu a ponáhľala sa ukončiť svoju prednášku. - Keď vám bude chutiť žiť, bude vám chutiť aj literatúra. Čaká vás budúcnosť v prachu knižníc. Ak sa nechcete stať strašiakmi na poli literatúry, nebojte sa žiť, milé dámy. Pokiaľ ide o mňa, leto považujem za čas objavov. Prajem vám príjemné prázdniny.
Klaudia sa na leto náramne tešila. Slnko, vzduch, samota. Prechádzky, stretnutia, drobné radosti … Dva mesiace iba pre seba. A svoje túžby. Odkedy je Klaudia precitnutý človek, svet má pre ňu milióny farieb, vôní, chutí.
O hodinu si sadne do svojho Giacomma, bordového fiatika a vyrazí na prázdniny. Veci a vecičky si zbalila už včera. Lanské leto strávila v Taliansku. Ešte teraz má v nose oregano a v emočnej pamäti fenomén, ktorému vo svojich prednáškach hovorí „južanské pižmo“. Rozhodla sa, že toto leto pôjde na sever. Potešila sa aj pozvaniu na celopoľský zraz adamitov v Gdaňsku. Cestou sa zastaví v rodných Bánovciach a pozmetá lanské lístie z betónovej platne na hrobe rodičov.
- … ssuu wadi wadi ssrum. … ssuu wadi wadi ssrum, - tak v lete prší v Bánovciach. Začali sa letné prázdniny. Prší rovnomerne a vytrvalo, až je z toho v meste tma. Prší a to je dobre. Leto už začínalo byť vyprahnuté. Pred piatimi minútami udrel do elektrického rozvádzača za mestom blesk. Všetko zhaslo, Bánovčania sa zľakli a ostali sedieť doma. Len pod slnečníkom, vedľa kaplnky Panny Márie Poľnej, pri výpadovke z mesta, sedí dievčina s nežnou konskou tvárou. Na kolenách má košík s jahodami.
Na benzínke oproti nehrá rádio, stojany na benzín sú zablokované, kasa takisto. Okolo malého pultu postávajú traja chlapi v montérkach od vápna. Kým nepršalo, opravovali kaplnku patrónky mesta. V prvú júlovú nedeľu bude mať sviatok, v meste budú hody, patrí sa. Keď sa zablyslo a zahrmelo, v kaplnke zhaslo večné svetlo. Chlapi sa na seba vážne pozreli a položili náradie.
Murári majú rozpité pivo. Dvaja hľadia do dažďa. Tretí, Bertuš, maturuje nad novým mobilom. Nemajú veľmi dobrú náladu. Mali naponáhlo, chceli stihnúť podvečerný futbal.
Po mokrej ceste občas presviští auto. Rozžiarené reflektory sa vynoria na briežku, rýchlo sa približujú, obliznú pulty s cukrovinkami, police s náhradnými dielcami, automat na kávu, mastné čelá murárov a zmiznú za protiľahlým obzorom.
- Kam všetci idú, - vzdychol Vojto, najmladší.
- Do pekla, - odvrkol mu Miloš.
- V tom daždi?
- … čo zas plačeš?! Miloš je, zdá sa, najstarší. Brucho má vyvalené ponad šnôrku montérok. Sa ti nepáči, utekaj!
- Total zle, - pokrútil hlavou Bertuš, tretí z murárov. Ťuká, fučí, jazyk medzi zubami. Bertuša nový mobil serie. Vzpiera sa jeho hrubému palcu.
Okolo pumpy prefrčalo ďalšie auto. Kolesá freneticky vyplieskali mokrý asfalt, reflektory ponúkli večnosti momentku s tromi murármi.
- … tak tomu som nezachápal, - zodvihol obočie Vojto. Miznúce auto vyprevadil pohľadom ďaleko za obzor. Tomu som teda fakt nezachápal.
- Čo ťa peče, moj?
- Si to videl?!
- Čo som mal vidieť?
- … jakú peknú opičku mal na prednom sedadle!? To kde berú také chutné opice, frajeri?! Aj ja by som bol taký hustý, keby že mám takú káru, - nedal sa Vojto.
- Ti hovorím, ser na nich, - obrykol Miloš Vojta. - Ser na nich!! Máš štyridsať na hodinu, prší-neprší. Ťa tu nikto nedrží. Za moje piješ. Sa ti nepáči, si utekaj, veď!
- Nherobte mhi thu bhordhel, chlaphi, - ohlásil sa spoza pokladne pumpár. Pumpár má astmu. Pri kase má položený zažltnutý paragón a na ňom Milošovo meno a šesť čiarok.
- Sa neposer, - rypol si Miloš aj do pumpára. Fučí ti khhhomprhesor!!
Miloš je z Prus. V Prusoch rastú priami chlapi, možno trošku drsní. Ak sa ženy chcú s nimi hladšie porozprávať, dávajú im k polievke chlieb s maslom.
Chlapi na pumpe stíchli. V očiach im plávajú malátne spomienky. Myslia na ženy, ktoré sa nikdy neodvážili milovať. Dievčinu s jahodami na druhej strane cesty nevnímajú. Sedáva tam v každom počasí. Pumpár čupí za kasou a hryzie špáradlo.
Na obzore sa štátna cesta stráca medzi poľami. V daždi nie je jasné, kde presne. Vojto zmraštil čelo. Zaostril. Odpil si z piva. Znova zaostril. Kývol hlavou tým smerom, kadiaľ sa z Bánoviec chodí do sveta. Ostatní sa pomaly otočili. Aj pumpár prižmúril oči. Chlapi sa pomechrili, odpili z piva a dali sa do čakania. Po mokrej ceste ťapká bosé žieňa. O päť minút bude míňať predavačku jahôd.
- Dobrý deň, - pozdravilo žieňa hneď vo dverách. Vospolok, - dodalo, keď si uvedomilo, že naň všetci hľadia. Ostalo stáť pri vstupe. Žieňa bolo drobné, mokré, usmiate. Pod mokrým tričkom bolo vidno, ako pekne dýcha.
- Dobrý deň, - zopakovala mladá žena pozdrav hlasnejšie. Bertuš chytil do ruky svoj nový mobil. Tak, aby ho bolo od dverí dobre vidno.
- Dobrý deň, - usmiala sa na chlapov mladá pekná žena. Pochopila, že to, čo prezrádza jej mokrý odev, sa im veľmi páči. Sexus je paradigma, povedalo si v duchu a vyrazilo do útoku, úsmev, čo ľady láme, ako štít. - Môžete mi pomôcť?
Nik neodpovedal. Chlapi riešili, či pod krátkou sukňou má, alebo nemá nohavičky. Suknička sa jej lepila na zadok a stehná. Nikde žiadny švík. Chlapi prestúpili z nohy na nohu ako pridlho ustajnené kone. Pumpár dokonca zafŕkal: - Dhooobrýýý prhajem, - pomaly zodvihol oči. - Čhoo bhy shii photrebhovala, mhoja?
Mladá žena zaváhala.
- Hasthma, - poklopal sa po hrudi pumpár, keď videl jej nedôverčivý pohľad.
- Asi mi došiel benzín, - ukázala mladá žena smerom, odkiaľ prišla. Bola taká mokrá, že z ukazováka jej kvapkala voda.
- Asi? Ako asi, - zapojil sa do debaty Miloš. Dobre mu padlo hľadieť na tú krehkú ženu. Kohosi mu pripomínala.
- Asi celkom určite, - žena sa začervenala. Pocítila svoju bezmocnosť a pristihla sa, že jej to rozpoloženie neprekáža. Povedala si, že musí byť šikovná. Rozhodla sa, že chlapom na pumpe dopraje pocit prevahy. - Z ničoho nič to prestalo ísť.
- Nehovor, - zvolal Miloš. - A predtým!? - Miloš mal protivný zvyk každému, kto bol mladší ako on, tykať. Pri rozhovore bral spoločníka okolo ramien a keď potreboval podporiť svoje argumenty, neváhal partnera štuchnúť do brucha, či rypnúť do rebier.
- Čo predtým? - Mokrá návštevníčka nechápala. Začalo jej byť zima, stuhnuté maliny pod tričkom robili chlapom v hlavách pekný bordel.
- Predtým išlo?
- … normálne. Išlo.
- Išlo? Ako to išlo? Brm brm titíít, - šaškoval Miloš, aby ukázal zuby.
- Miloš je veľká šelma, - obdivne preglgol Vojto.
Žieňa opäť zaklipkalo. Tentoraz troška vyplašene. Takto si to nepredstavovala.
- … môžete mi pomôcť? - obrátila sa naspäť k pumpárovi. Pumpár len rozhodil ruky a pokrčil plecami: - Nhemáám šťhavu, - buchol mľandravou päsťou po pokladni. - Hudrel dho nhás hhrom, mhoja, vhieme?
Mladej žene bolo už chvíľu jasné, že má len dve možnosti. Alebo sa bez benzínu vrátiť do dažďa, alebo sa pokúsiť týchto chlapov zbaliť.
- Chlapci, - prihladila si mimovoľne mokrú sukničku. Pružná látka sa napla a pod ňou sa dal rozoznať jemnučký reliéf krajky nohavičiek, - neviem, ako teraz pôjdem ďalej …
- Chvalabohu, nie je to kurva, - oddýchol si v duchu Vojto. Ťažkým zafučaním to oznámil aj ostatným. Chlapom viditeľne odľahlo. S vyzývavosťou nemali veľa skúseností. Obnažená ženskosť ich skôr ľakala, než lákala.
- Ja sa v tom nevyznám, - usmiala sa, najmedovejšie, ako vedela, - ja sa tomu nerozumiem.
- Pravdaže vám pomôžeme! - Vojto sa veselo popozeral po kumpánoch. Nikto sa ani nepohol. Vojto zneistel.
- Ďakujem.
- Tuto, mladý vám pomôže, - kývol Miloš hlavou k Vojtovi a v nepeknom úsmeve ukázal svoje žlté šelmovské zuby.
- Jasné, - usmial sa Vojto a znova sa poobzeral po chlapoch. Naozaj jej chcel pomôcť.
- Potrebovala by som benzín, - našepkala mu mladá žena.
- Jasné, - zopakoval Vojto chlapom a poškriabal sa vo vlasoch. Nakoniec zastal pohľadom na pumpárovi. - Potrebuje benzín.
- Nhemám šťhavu, - rozpažil pumpár.
Vojto sa naježil. Vošla doň náramná sila. - To tu nemáš niekde päť litrov benzínu?!
- Nhemááám, - vyvalil oči pumpár. Od radosti mu vypadlo špáradlo. Vieš thy, čho jhe tho bhezphečnosť prháce!?
- Veď pohľadaj …
- Skhade ti ho z riti vhezmem!? – Pumpár zopäl ruky. Smiešne to ťaplo. - Sha nhedám zhavrieť, pre teba.
- Ale ona potrebuje benzín, - ukázal Vojto na zmoknuté žieňa vo dverách.
- Hm, to je škoda, - vzdychol Miloš. Od temného magnetu pod mokrou sukničkou oči neodlepil. Vošla doň akási zloba. Prečo by sa mal trhať? Kvôli komu?!
- Šak sme jej vraveli, že jej pomôžeme, - skúsil ešte raz Vojto.
Miloš drgol lakťom do Bertuša. Ty si niečo sľuboval?
- … čo? - Bertuš zodvihol hlavu od mobilu. - … sa mi to tu sere.
Vojto vedel, že prehral. Zvesil hlavu a oprel sa o pult. Chytil sa pivovej fľaše. Na žieňa vo dverách sa viac nepozrel.
Vonku šumel dážď. - … ssuu wadi wadi ssrum. … ssuu wadi wadi ssrum. - Tak v lete prší v Bánovciach.
Mladá žena si zahryzla do spodnej pery, pestované nechty zaryla hlboko do dlaní, vystrčila bradu a rovno z otočky vypochodovala naspäť do dažďa.
Na benzínke ostalo rozvalené, nadržané ticho. Vojta štípalo v nose. Kýchol.
- Zdochni, - obrykol ho Miloš solidárne.
- Nápodobne, - vrátil mu to Vojto.
- Bertuš, ty čo nič nehovoríš, - plesol Miloš tretieho parťáka po ramene. Bertušovi až zabehlo. Mobil mu skoro vypadol z ruky. Keď znova nabral dych, poobzeral sa, zaostril. V daždi prechádzala cez cestu mladá žena. Bertuš pokrútil neveriacky hlavou a ukázal do dažďa: - Ste videli jaké mala lopty… !?
Chlapov čerstvá spomienka rozveselila. Vo vlastných očiach náhle stúpli na cene. Mali ju na lopate a nechali ju ísť. Len tak, z plezíru. Môžeme si to dovoliť, hlásil ich smiech. Vojto sa smial akosi krivo. Pomaličky mu dochádzalo, že sa práve navždy upísal tomuto mestu. Krásne ženy v rýchlych autách budú chodiť okolo a jeho sa to týkať nebude. Aby to zahovoril, nahlas zavolal za odchádzajúcou ženou. - Lopty von!!
Miloš ho odmenil nadšeným hohohóóó!. Mokré žieňa Vojta nemohlo počuť. O to ani nešlo. Hlavne, že ho počuli chlapi. Všetci traja sa znova dali do piva.
Bertuš sa vrátil k mobilu. - Už viem aj, ako sa posielajú esemesky …
Jeho objav nevyvolal žiadny ohlas.
- … total na max zle, - pokrútil hlavou Bertuš, odoslal esemesku a dopil pivo.
- Mohli sme ju aspoň odtiahnuť, - vymäkol zrazu Miloš. Spomenul si, koho mu tá žena pripomínala. Spomenul si na svoju čerstvo dospelú dcéru. Ráno odišla stopom do Paríža.
- … nhech shi jhu hodťahhujú thí, čho jhu preťahhujú, - uzavrel debatu pumpár.
Klaudia znova ťapká po mokrej ceste. Dávno nebola takáto bezradná. Začiatok prázdnin si predstavovala celkom inakšie. Rozhodla sa, že si kúpi jahody. Pobrala sa k dievčine vedľa kaplnky. Dievčina vyzerala, akoby sa už hodiny ani nepohla.
- Po koľko, - opýtala sa Klaudia smutnej sfingy pod vyblednutým slnečníkom.
- Fajka za pecto, kompletka za tisíc, - odpovedalo dievča nosovým hlasom. - Ale baby nerobím. Ale keď dáš stovec navrch, dohodneme sa.
Klaudii chvíľu trvalo, kým jej došlo, o čom tá dievčina hovorí. - Ty … Ty si … Ty nepredávaš jahody?
- Ale si na hlavu?! Každé ráno ich kupujem hentam na pumpe.
- Prečo to robíš?
- Ale, keby som nemala jahody, ma meski poliši šupuju volakam doriti, len take fukoty.
- Ja som si myslela, že predávaš jahody …
- Ale čo si taka jalová?! Si to skús, moja! Treba z niečoho žiť. Si myslíš, že to robím zo športu?
Klaudia dvakrát naprázdno otvorila a zatvorila ústa. Paradigma sa rozpadla.
Dievčina s jahodami mala zrazu naponáhlo. - Tak čo, ideš do teho? Dáš dve stovky a máš to tutti špéci fajnovo.
Klaudia len pokrútila hlavou a odkráčala.
Dážď medzitým ustal.
V kaplnke sa zažalo večné svetlo. Vyzeralo to, akoby Panna Mária Poľná dostala esemesku: - total na max zle.
Podpis žiadny.
O týždeň: Dušan Dušek
