Drobná šesťdesiatnička Anna Moravčíková sa bráni, keď ju ľudia obdivujú, aká je silná žena. „Keď ma nikto nevidí, plačem. Skoro stále. Tá rana nemá šancu zahojiť sa,“ hovorí.
Šesťdesiatročná Anna Moravčíková je útla žena. Váži sotva štyridsať kilogramov a je telesne postihnutá. Od života dostala toľko úderov, že nejeden človek by už rezignoval. Napriek tomu kráča ďalej. Hovorí, že kvôli vnučkám, ktoré na starobu vychováva sama. Nemá rada, ak jej ľudia lichotia, že musí byť silná osobnosť. „Vôbec nie som silná. Keď ma nikto nevidí, plačem. Skoro stále. Tá rana nemá šancu zahojiť sa,“ naráža na tragickú autonehodu, ktorá jej pred viac ako rokom vzala syna, dcéru, nevestu a budúceho zaťa. Bola to posledná, najtvrdšia lekcia od života.
Zo siedmich súrodencov prežila iba Anna
Nenarodila sa do šťastného sveta. Jej mama robila na železnici. Keď čakala Aničku, stalo sa nešťastie. Ťažké dvere vlaku sa nečakane zabuchli a pritlačili mladej žene brucho. Ostala visieť na schodoch vagóna. Hoci jej ľudia rýchlo prišli pomôcť, zásah bol veľmi silný. S najväčšou pravdepodobnosťou poškodil aj plod. Anička sa narodila so zmrzačenou rukou a čiastočne poškodenou mimikou tváre. Lekári sa snažili kýptik reparovať, veľmi to však nepomohlo. Naopak, rodičia hovorili, že jej ruku ešte viac zmrzačili. Napriek tomu jediná zo siedmich detí prežila.
„Väčšina detí v našej rodine zomrela už pri pôrode alebo krátko po ňom. Dnes si myslím, že mama mohla mať negatívny RH faktor. Vtedy sa o týchto veciach vedelo veľmi málo. Ja si z detí pamätám iba Gustíka a Magdušku,“ spomína si pani Anna. Gustík mal tri roky, keď sa blízko starého kaštieľa hral pri potoku. Jar vrcholila a potok bol rozvodnený. Mama mu vždy prikazovala, aby k potoku nešiel, ale bol asi veľmi zvedavý. Hľadali ho v mútnej vode tri dni. Nakoniec ho našli zachyteného asi dva kilometre od miesta, kde spadol do vody. Bolo to deň pred skončením druhej svetovej vojny.
Tragédiou sa skončil aj Magduškin život. Jedného dňa začala veľmi plakať, mamka nevedela, čo jej môže byť. „Pamätám si, ako sme ju odniesli k doktorovi a dal jej injekciu. Nikdy nezabudnem, ako sa po tej injekcii dieťa začalo meniť v tvári. Onedlho umrela.“
Matke ostala iba postihnutá Anička a možno preto k nej tak veľmi prilipla. Dobre sa učila, problémy mala iba s písaním. Musela písať ľavou rukou a keďže vtedy sa používali atramentové perá, ktoré robili machule, nešlo to ľahko. „Mala som šťastie na kamarátov v škole a učiteľov. Nik mi nedal najavo moje postihnutie, nik sa z neho nevysmieval.“
Hoci mohla požiadať o invalidný dôchodok, chcela pracovať a byť užitočná. Začala robiť na železnici ako jej matka. Tu stretla aj svojho budúceho muža. „Vlaky mi tuším boli osudné,“ usmieva sa, hoci veľa šťastia si v manželstve neužila. Spočiatku bola veľmi zamilovaná a tolerovala manželove chyby. Bola rada, že aj ona, postihnutá, je v strede čiehosi záujmu.
Manželstvo spočiatku považovala za šťastie. Najviac vtedy, keď sa jej narodili dve zdravé deti. Obe porodila cisárskym rezom, lebo lekári mali obavy, že má príliš úzku panvu. „Trocha som sa obávala, ako to s deťmi zvládnem, zo začiatku som sa ich bála kúpať, ale veľmi mi pomohla mama. Keď mi staršiu Olinku prvýkrát ukázali, bol to najkrajší okamih v mojom živote. Pocit, že som sa napriek postihnutiu stala matkou, bol tým najsilnejším, čo som zažila. Po nej prišiel na svet Emilko. Dobrý chlapec, ktorého bavil hlavne futbal. Rástli bez toho, že by mi spôsobovali väčšie problémy. Iba také obyčajné, s akými sa občas trápi každý rodič. Myslela som si, že toto šťastie mi už nič nemôže vziať.“
Horšie to bolo s manželstvom. Začínali ťažko, v jedinej izbičke v nemocnici. Po čase sa začali objavovať problémy. Hlavne vtedy, keď si muž viac vypil. O tejto etape života nerada rozpráva, no na muža nepovie zlé slovo. O mŕtvych vraj len v dobrom. Jeho život sa skončil samovraždou. „Vždy som sa snažila zlé v mojom živote prekonať, lebo som verila, že prídu lepšie časy. Chcela som urobiť pre deti maximum, celý život som pracovala. Možno som mohla ísť na invalidnú, no ja som nechcela. Keď som pracovala, cítila som sa užitočná,“ hovorí. Zo železnice po čase odišla a zamestnala sa ako doručovateľka v kremnickej nemocnici. Pracovala tu až do dôchodku. V tom čase boli ambulancie po celej Kremnici a ona s poštou niekedy nachodila po meste kilometre. Časť zubárov sídlila až pri stanici vysoko v kopci. Niekedy sem šliapala v závejoch, dolu šla pomaličky po strmom zľadovatenom chodníku. Dnes rozmýšľa, ako to všetko zvládala. Robotu, deti, stupňujúce sa problémy s mužom.
Krutá rana prišla uprostred noci
Najviac sa tešila, keď si syn našiel dobrú manželku. Marcelku mala rada, bola tichá a k svokre slušná. Rovnako sa tešila z ich dvoch synčekov. Dcéra Oľga mala dve dievčatá, s výberom partnera však nemala také šťastie ako syn. Rozviedla sa a vychovávala ich sama. Po dlhšom čase si našla priateľa Romana, uvažovali nad spoločnou budúcnosťou. Anna mala pocit, že konečne je všetko tak, ako by malo byť.
Pred rokom vyhlasovali v Kremnici zlatokráľovstvo. Akciu sprevádzalo mnoho atrakcií a diskoték pod holým nebom. Na jednej z nich si zatancovala aj Anna so svojimi deťmi. Stiahli ju do kola. Najprv sa pred ľuďmi hanbila, veď nikdy nezvykla tancovať, ale prehovorili ju. Boli všetci spolu a bavili sa. Naposledy. Pani Anna hovorí, že to bola predzvesť rozlúčky. Nechcelo sa im lúčiť. O niekoľko dní nasadli jej dve deti, nevesta a dcérin priateľ do auta. Chceli ísť nakupovať do bystrického Tesca.
Po polnoci toho istého dňa zazvonil u Anny telefón. Volali jej z mobilu policajti, ktorí stáli pred domom a nemohli sa dostať dovnútra. Zľakla sa, že ju chce niekto vykradnúť, ale policajti ju presviedčali, aby vyzrela oknom. Uvidela uniformy a otvorila. Stále nič netušila, pozvala ich ďalej. Krutú správu jej nepovedali hneď. Pýtali sa na dcéru, syna, na ostatných. Až potom jej povedali o nehode, ktorá sa stala medzi Turčekom a Turčianskymi Teplicami. Neverila. Jej deti išli predsa na nákup na opačnú stranu, do Bystrice. Nemohla tušiť, že si to v poslednej chvíli rozmysleli a rozhodli sa pre martinské Tesco. Cestou dostal skúsený vodič Roman, ktorý prešiel s kamiónom celú Európu, na mokrej vozovke šmyk a narazil v rýchlosti do protiidúceho nákladného auta. Náraz bol neobyčajne prudký. Auto sa rozletelo na dve časti, jedna ostala zaklinená pod trambusom. Životy jej dvoch detí a dcérinho priateľa vyhasli okamžite. Ťažko zranená nevesta ešte niekoľko hodín bojovala o život v martinskej nemocnici. Ráno nasledujúceho dňa skonala aj ona. Mala iba 27 rokov. „Ani nám ich pred pohrebom neukázali. Boli úplne doráňaní, vraj ich ani obliecť nemohli. Policajná správa mala osem strán,“ spomína si s plačom.
„Viem, že je nezmysel hovoriť o nejakom pohrebe, že je krásny, ale to bol krásny pohreb. Toľko ľudí ešte v Kremnici na pohrebe asi nebolo. Prišli všetci ich priatelia, lebo ľudia ich tu mali radi. Kondolencie nemali konca. Lekári mi dali diazepam, aby som ten pohreb vôbec vydržala, a ja som mala stále pocit, že ma tá bolesť zabije. Že pôjdem s nimi. Mala som na knižke iba pár korún, no dobrí ľudia nesklamali. Pomohlo nám mesto aj nemocnica, kde som pracovala nielen ja, ale aj moja Olinka. Najviac mi však psychicky po pohrebe pomohli manželia Rybárski. Keď mi je smutno, zájdem k nim a vyplačem sa. Oni si ma vždy vypočujú. Väčšina rodiny mi žije mimo mesta, sesternica z Nemecka však za mnou chodí pomerne často. Inak by som sa bola dávno zosypala.“
Babka v školskej lavici
Po tragédii vychováva Anna dve dospievajúce vnučky – 17-ročnú Veroniku a 16-ročnú Barboru. O vnukov po synovi sa zas stará druhá babka. Anne pribudli problémy, o ktorých sa jej dovtedy ani nesnívalo. Musí kontrolovať žiacke knižky, zaujímať sa o to, čo mladí nosia, chodiť na rodičovské združenia.
Ostatní rodičia si na bielovlasú ženičku zvykli. „Bála som sa, že to bude ťažšie. Dievčatá sú v zložitom veku a ja som už stará. Obávala som sa generačnej priepasti, ale moje dievčatá ma prekvapujú. Aj keď niekedy to medzi nami názorovo zaiskrí. Občas sú to huncútky, ale dokážu pomôcť a snažia sa nezaťažovať ma ešte viac. Dospeli predčasne a vedia už urobiť skoro všetko okolo domácnosti. Inak sa to nedá, lebo sú roboty, ktoré sama nevládzem.“ Veronika študuje v Žiari na obchodnej akadémii, Barbora sa chce vyučiť za kuchárku.
V otázke budúcnosti je pani Anna pragmatická: „Vôbec sa nechcem zamýšľať nad tým, čo bude o niekoľko rokov, ak dievčatá budú chcieť študovať ďalej. Mám svoje roky a život ma naučil nepozerať sa príliš dopredu. Moje deti boli zdravé a život mali pred sebou. O minútu bolo všetko inak. Budem rada, ak dievčatá dokončia stredné školy a ja budem môcť byť pri tom.“ Ako sama priznáva, najlepšie sa cíti, keď má veľa roboty. Vtedy nemusí myslieť na minulosť. Aj preto je Annina záhradka bez jedinej burinky, hriadky sú ako podľa pravítka.
Najviac zo všetkého ju vždy zabolí ľudská zloba. „Verte, nájdu sa aj takí, čo nám po toľkých otrasoch ešte ublížia. Iba šesť týždňov po havárii nám vykradli byt. Čo zlodeji hľadali, neviem. Dcérin priateľ chodil na kamióne, možno si mysleli, že máme doma peniaze. Ťažko ľuďom vysvetlíte, že žijeme z ruky do úst. Celý byt sme mali rozhádzaný, veľa však toho nezmizlo. Akoby zlodej hľadal niečo iné ako cennosti. Vnučkám však zmizli nejaké zlaté veci a ja som sa opäť po krátkom čase poriadne vyplakala. Kto a prečo nám chcel takto ublížiť?“ Pani Anne vŕta táto otázka v hlave podnes.
Po štyroch mladých ľuďoch ostalo sedem sirôt. Z toho štyri vnúčatá pani Anny. Kým staršie dievčatá krutú pravdu pochopili hneď, malí chlapci – jeden z nich ešte škôlkar, dlho ostávali v neistote. Druhej babky, Anninej svatky, sa aj po niekoľkých dňoch pýtali, kedy konečne prídu ocino s maminou z toho výletu.
KVETA FAJČÍKOVÁ
FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
