Jean Echenoz. FOTO - ČTK
Jean Echenoz, aj keď patrí medzi najčítanejších súčasných francúzskych spisovateľov, o sebe hovorí nerád. Vie sa, že ak ho požiadajú o nejaké jeho životopisné dáta, porozpráva polopravdy alebo aj čisté lži. Asi preto, si o ňom francúzska kritika vytvorila klišé, ktoré z nedostatku iných údajov potom rozmazáva po rôznych literárnych rubrikách. Medzi ne patrí, že „Jean Echenoz je skvelý plavec“. Alebo že „pravidelne raz za dva či tri roky vyšle na trh novú knihu“.
Ocenená kniha
Roku 1999 vydal knihu Je m‘en vais, ktorá sa okamžite zaradila medzi najpredávanejšie tituly a získala prestížnu literárnu Goncourtovu cenu. Jean Echenoz už vtedy bol aspoň desať rokov dokonale zavedenou značkou. Tú Goncourtovu cenu síce dostal pred štyrmi rokmi, ale skutočnou udalosťou bol jeho debut pred dvadsiatimi rokmi, Greenwichský poludník. Vstúpil tak do francúzskej literatúry vysilenej cvičeniami doznievajúceho Nového románu svojím bravúrnym ironickým pseudodetektívnym žánrom a literárna scéna bola nadšená tým prudkým osviežením.
Ranná hygiena v metre
Hlavná postava jeho knihy Odchádzam je Felix Ferrer. Priemerný intelektuál, ktorý chcel byť umelcom, začal však s umením obchodovať a teraz je vlastníkom ako-tak prosperujúcej galérie v Paríži. Felix Ferrer prichádza a odchádza, ženy sa okolo neho striedajú, všetko plynie s francúzskou ľahkosťou, až si nevšimnete, že sa čosi stalo.
Jean Echenoz neopisuje charaktery zvnútra, ale zvonka a necháva čitateľov spoznávať ich spôsobom, akým sa tak deje v živote. Sledujeme ich gestá, spôsoby správania, drobné návyky, ktoré denne vykonávajú. Zisťujeme, akým spôsobom robí Felix Ferrer rannú hygienu, čo robí v metre, koľkokrát do týždňa sa miluje s manželkou, koľko mileniek za rok vystrieda, zoznamujeme sa so stereotypmi, ktoré tvoria jeho život, s potrebami, ktoré ukája. S nič netušiacou samozrejmosťou necháva nás rozhliadnuť po povrchu a dáva tušiť, že hlbšie sa nič neskrýva. Životné krízy rieši tým, že mení prostredie, jednoducho odíde - il s‘en va.
Nuda ako katarzia
A my s hlavnou postavou odídeme za obchodom na ďaleký sever, za drahocennými dielami lovcov veľrýb.
„Čím je človek severnejšie, tým je väčšia zima, veď aj nečudo,“ komentuje cestu Jean Echenoz. Očividne miluje takéto drobné, neurčité smiešne zlomyseľnosti. Ferrera olúpia, objaví sa aj mŕtvola. Ale Felix Ferrer so zloduchom nebojuje, svojím spôsobom sa so zloduchom dohodne, vráti sa a zbohatne.
Spisovateľ opisuje nudu, no v jeho podaní má nudne plynúci čas efekt katarzie, je to niečo, s čím sa môžeme naozaj stotožniť. A tiež sa maskuje: vo svojich knihách, občas hovorí v prvej osobe, ktorá sa však vzápätí rozplynie medzi ostatnými postavami. Používa rôzne zahmlievacie techniky, takže čitateľ často nevie, na čom je, a ani si nevšimne, ako sa mu to stalo. Všetko ubieha jasne a čisto, detaily a presné opisy poskytujú záchytné body.
Sám Echenoz tvrdí, že metóda jeho písania súvisí s filmovým videním. Hrá sa s osobnými zábermi akoby dával dokopy sled zámerov nakrútených rôznymi kamerami. Má jasnú predstavu, aké farebné filtre by sa mali použiť, keby jeho knihy boli sfilmované.
Kritici mu vyčítajú, že sa pohybuje „na hranici povrchnosti“, že jeho príbehy bežia naprázdno, sú ako nekonečná slučka, vracajú sa odnikiaľ nikam.
Nehovorí nič hlboké. Nie výslovne. Taký je jeho spôsob utajenia. Ak chceme, objavíme za tým hru na skrývačku. Jean Echenoz, „skvelý plavec“, sa schováva skutočne elegantne.
ANDREA PUKOVÁ
