FOTO - AP

V podstate každý film môžeme pochopiť ako návod na experiment. Scenár načrtne situáciu - štyri uviaznu vo výťahu, dvaja vo vesmíre, jeden na opustenom ostrove, prípadne s volejbalovou loptou. A odtiaľ sa odvíjajú konflikty. Úspech sa meria tým, koľko fantázie to napäté vlákno znesie a napriek tomu v nás zostáva dojem, že to všetko sa mohlo naozaj stať.

Film Experiment je od začiatku ničím nezamaskovaným návodom na pokus, a tak spochybňuje bežné pravidlá vnímania filmu. Zdá sa, že už nejde o originálne varianty ľudského správania. Filmy nám bežne hovoria: Sú ľudia, ktorí sa správajú takto. Tento film však tvrdí: Človek ako taký je takýto. Film sa síce tvári, že by taký prípadne mohol byť, ale v skutočnosti skôr hovorí, že taký byť jednoducho musí.

Režisér Oliver Hirschbiegel sa odvoláva na dva slávne návody na pokus: v takzvanom Milgramovom experimente na Univerzite v Yale roku 1961 rozdelili dobrovoľníkov do dvoch skupín: „Učitelia“ dávali „žiakom“ pri chybách na výzvu vedúceho experimentu, ako im povedali, neškodné, iba bolestivé elektrošoky. O desať rokov neskôr pri takzvanom väzenskom experimente na Stanfordskej univerzite strčili pokusné osoby do modelovej väznice, aby tu na štrnásť dní hrali dozorcov a väzňov.

Film Experiment prenáša túto situáciu do súčasnosti, na nemeckú univerzitu. Dvadsať dobrovoľníkov si chce ľahko zarobiť 4000 mariek, väznica sa simuluje v pivničnom trakte školy, dianie sleduje zavesená kamera ako pri šou Big Brother. Len teraz kamera slúži o niečo ponurejšiemu účelu ako v televízii. Toto nie je film o exhibicionizme amatérskych hercov a potešení televíznych čumilov. Tu sa plazia pod lupou ľudia, lebo sú pod skutočným tlakom. Sú zatvorení v celách, smú sa oslovovať len číslami, musia mlčať, keď zhasne svetlo, jedlo kompletne požuť. A dozorcovia, aby si zachovali autority, musia porušenia pravidiel trestať.

Stanfordský pokus sa díva na účinky autority a skupinovej dynamiky, na podmienky, ktoré človek musí prijať, alebo ich odmietnuť - použiť mučenie a zniesť ponižovanie. Stanfordský experiment v deväťdesiatom prvom v polovici plánovaného času zastavili, lebo „dozorcovia“ už boli príliš agresívni a „väzni“ začali javiť psychické poruchy. Film samozrejme pokračuje, stúpa po špirále situačného šialenstva až ku katastrofálnemu koncu.

Je to jeho právo, napokon sme v kine. Autor Mario Giordano a jeho americký scenáristický dozor Don Bohlinger nabrúsili pôvodný experiment dramaturgickými fintami. Uprostred bezmenných (ale vynikajúcich) tvárí nám ponúkli ako identifikačný model nemeckého herca Moritza Bleibtreua.

Film poskytuje takmer dve hodiny stiesňujúcej filmovej zábavy, v ktorej človek všetkému uverí: vývoju bežného človeka k extrému, skupinovej dynamike, eskalácii. Potom nastane bod, v ktorom snímka musí vysvetliť, že postavy zahodia pravidlá hry a prepadnú sa do smrteľnej vážnosti.

Ale na to tento film nevynaložil dosť námahy. To je moment, v ktorom by mohol Experiment prekročiť svoj tieň, a my by sme snáď mohli na chvíľku nahliadnuť do duše Eichmanna, Červených Khmérov, Hutuov a Tutsiov, a je to moment, v ktorom film zostáva trošku bezradne prilepený v rovine trileru. Experiment Olivera Hirschbiegela je teda len skvele zinscenovaný napínavý film a suverénny súper svojich úbohých televíznych príbuzných, reality show.

ANDREA PUKOVÁ