FOTO – ARCHÍV
Zuzana zo Zvolena je stredoškoláčka. Čím ďalej, tým horšie znáša spolužitie s bratom v spoločnej izbe. Bývajú s rodičmi v trojizbovom byte v paneláku. Zuzana má pocit, že nemá kam uniknúť, že si všetci doma lezú na nervy. Nemá súkromie, chcela by čím skôr z domu preč. Jej návrh na prestavbu bytu nenašiel odozvu, lebo rodina na to nemá peniaze. Čo by mohla urobiť, aby si vybojovala kúsok súkromia? Spýtali sme sa internetových čitateľov. Z ich odpovedí vyberáme:
Trojizbový byt. To môžu mať predsa rodičia izbu, ona izbu a brat izbu, nie?
o o o
Nech si zvyká, snáď si nemyslí, že na internáte to bude lepšie.
o o o
Môže byť rada, že majú byt. Sú aj horšie veci, ako spať v izbe s bratom.
o o o
Mala som detskú izbu s bratom, ale keď sme došli do veku -násťročných, už to bolo iné. Je to vek naschválov, súťaživosti. Je to muž a žena a každý má iné potreby. Dnes, už ako -dsaťroční, by sme s bratom mohli bývať a bolo by to v pohode, ale v tínedžerskom veku je to iné. Stávajú sa z nich osobnosti. Potreba samostatnosti je vlastná každému z nás bez rozdielu veku. Pre rodičov by to mal byť signál, že ich deti dospievajú (a že oni starnú).
o o o
Všetko je o tolerancii. Sám som býval v jednej izbe so sestrou až do jej úmrtia, keď mala 24,5 roka. Po roku 1989 vyšlo hlavne v českých vydavateľstvách veľa kvalitných knižiek z oblasti psychológie: človeku môžu v mnohom pomôcť, nemusí všetko sám riešiť s vynaložením množstva energie a času.
o o o
– Ja keby som mal sedemnásť, tak si to nejako doma vyhádam.
– Keby som bol rodič, tak by som zaviedol takú disciplínu, žeby ešte boli radi, že vôbec majú nejakú izbu.
– Ale som niekde medzi, tak sa teraz neviem rozhodnúť.
o o o
My bývame v trojizbovom byte už teraz piati (rodičia a tri deti). Niekedy mám pocit, že by som chcela byť doma aj sama, ale v podstate sa to dá aj tak, ako to je. Keby som bývala sama, asi by to bolo ešte horšie, chýbali by mi.
o o o
Navrhujem, aby si svoj kút oddelila paravanom a aby rodinu informovala, že pokiaľ je vo svojom teritóriu, nemajú ju vyrušovať.
o o o
Ja mám 27 rokov a žijeme spolu s bratom dvojčaťom tiež v jednej izbe, bývam stále s rodičmi v trojizbovom byte. Každý mal rozdelené úlohy pre domácnosť, keď nestíhal jeden, pomohol druhý, niekedy sme nestíhali obaja, no svet sa nezrútil. Teraz už obidvaja pracujeme, takže sme šťastní, keď sa všetci večer doma stretneme a vážime si tie chvíle spoločných rozhovorov.
o o o
Kamarát našiel riešenie pre svoje dve dospievajúce deti. V obývačke má sklápaciu dvojposteľ. Rodičia majú obývačku a deti každé svoju izbu.
Za mojich mladých čias som tiež žil so sestrou v jednej izbe. Problémy sme síce nemali, ale kvôli súkromiu sme si izbu rozdelili skriňami a závesom. Nebolo síce veľa miesta, ale každý mal svoj kúsoček súkromia. Je to celé o komunikácii a pochopení v rodine.
o o o
Stačí sa dohodnúť. Takisto som zdieľala izbu s mladším bratom a sestrou. Naučili sme sa tolerovať – ak mal niekto návštevu, zvyšní dvaja sa „zašili“ niekde inde (jeden si čítal v spálni, druhý pozeral v obývačke telku alebo šiel von). Občas som sa síce učila v kúpeľni na zemi, ale nevadilo mi to. Vedela som, že keď budem potrebovať detskú ja, oni vypadnú. Viac mi liezli na nervy rodičia, ktorí tento cit pre súkromie nemali. V živote človek nikdy nemá všetko, po čom túži. Ak sa študentke podarí vyrovnať sa so situáciou, bude mať ľahší život na internáte, v spolužití s partnerom.
o o o
U nás doma bola podobná situácia, ja + brat + sestra v jednej izbe. Riešili sme to tak, že z najväčšej izby sa spravila obývačka, v nej jedna sadrokartónová priečka a druhú pseudostenu tvorí nábytok, tým nám vznikla štvrtá skoro izba, kam sa presťahovali rodičia. Prostredná izba patrí mne a bratovi, najmenšia je teraz sestrina, čiže každý má svoje súkromie.
o o o
Mám vyše štyridsiatky, ale svoj kútik nemám dodnes. V detstve sme bývali piati v dvojizbovom byte. Učievala som sa v kúpeľni alebo kuchyni. Keď som sa vydala, bývala som ďalej s rodičmi, aj s vydatou sestrou, obe s bábätkom. Prežili sme. Byt som dostala ako 30-ročná. Mám dve deti a dvojizbový byt. Deti (14 a 18, chlapec, dievča) musím rozháňať, aby sa učili. Stále si majú čo povedať. Rozumejú si a zatiaľ vôbec netúžia po zavretých dverách medzi sebou. Existuje jednoduché pravidlo na posúdenie kvality vzťahov v rodine, stačí sa vraj pozrieť, koľko priestoru komu patrí a zistíte, kto alebo čo je v tej rodine „najdôležitejší/ie“.
