li ísť vlastnou cestou a nemohli vystavovať, si na živobytie zarábali ako učitelia v ľudových školách umenia.

„S kolegom a priateľom Igorom Minárikom sme urobili nábor detí, aby sme si mohli otvoriť triedu. Pustili sme sa na pedagogickú dráhu, netušiac, že to bude trvať tak dlho,“ hovorí výtvarník Daniel Fischer. V ľudovej škole umenia napokon učili 17 rokov. „Bol to posledný stupeň školstva, takže nás tam režim trpel. Najskôr viac, potom trošku menej. Postupne sme totiž zistili, že aj prostredníctvom učenia sa dá robiť veľa vecí.“

So žiakmi organizovali výstavy, vyhrávali súťaže po celom Slovensku. „Začali sa nás vypytovať, ako učíme a my sme o tom prednášali. Dokázali sme skoncipovať názor na pedagogiku a s kolegom Ladislavom Čarným ho dostať na papier. Dnes to funguje ako metodika výučby.“

„Bolo to paradoxné,“ hovorí Fischer. Tým, že sme odmietli akceptovať oficiálnu líniu diktovanú štátom, stali sme veľmi slobodnými. Doma sme mohli robiť, čomu sme verili.“

Väčšina výtvarníkov, ktorí počas socializmu učili na ľudových školách, učí dnes na Vysokej škole výtvarných umení. „Táto škola je vlastne jedinou, ktorá prešla po revolúcii v 1989 radikálnou zmenou. Spôsobila to skutočnosť, že výtvarnícka obec patrila k jednej z troch najaktívnejších disidentských skupín, alebo skupín rezistentných voči režimu. Boli to výtvarníci, ochranári a katolícky disident. Vďaka tomu sa podarilo vyvinúť na vtedajšiu garnitúru výtvarníkov, ktorá učila na škole, veľmi silný tlak. Výsledkom bolo dvojmesačné vákuum, keď na škole nebol ani jediný pedagóg. Potom zorganizovali veľký konkurz, na ktorom som sa zúčastnil a začal tam učiť.“

(haj)