PETER DVORSKÝ: „Chodil som tam s nadšením, no začal som trochu neskoro, lebo až v 11 rokoch som zistil, že u nás existuje pobočka Ľudovej školy umenia Nováky. Otec chcel, aby sme aj so starším bratom hrali na husle, snažil sa z nás vychovať nových paganiniovcov, ale nepodarilo sa. Mňa lákal viac klavír, ale rodičia mi ho nechceli kúpiť, nedôverovali nám, keď sme predtým nechali hru na husle. V začiatkoch mi otec namaľoval klaviatúru na veľký papier a na nej som na stole cvičil. Keď prejavil záujem aj mladší brat, dostali sme pod stromček staršie viedenské krídlo. O jedenástej večer ma nevedeli dostať do postele, lebo som hral na klavír, ráno som vstával už o piatej, aby som cvičil. Predtým som mal rád futbal, ale odkedy som spoznal klavír, tak som na futbal zanevrel. Raz ma pán učiteľ Eduard Hryc nachytal na hruškách, keď som prišiel nepripravený. Bol prísny a nakričal na mňa, čo chcem vlastne robiť. Povedal som, že chcem ísť na konzervatórium, ale na spev. Tak si ma vyskúšal – hral a ja som spieval. Zostal s otvorenými ústami a zobral ma do Bratislavy k profesorke Černickej ako veľký talent. Odvtedy som sa viac venoval spevu, na klavír som hral vo voľných chvíľach, ale rovnako rád.“
VAŠO PATEJDL: „Zo začiatku ma tam nútili chodiť rodičia, ale potom ma to začalo baviť. Najmä, keď som v 14 rokoch založil vlastnú kapelu. Chodil som na klavír, ktorý vtedy nebol veľmi populárny, všetci hrali na gitaru, tak som začal aj ja. Klavír ma však bavil viac, gitaru som postupne prenechal kolegom. Učitelia boli dobrí, prísni, bolo sa treba pripravovať a cvičiť – to musí každý.“
PETER LIPA: „Som samouk, chodil som na súkromné hodiny. Keď som prejavil hudobné sklony, mama mi zaplatila hodiny hry na husliach. Sám som sa potom učil hrať na trúbke a gitare, začal som spievať. Keď som mal skoro tridsať rokov, začal som chodiť aj do Ľudovej školy umenia, ale vydržal som iba pol roka. Pamätám si, že to nebola veľká zábava, viac ma bavilo, keď som sa učil sám, skúšal som si, čo som chcel. Do ZUŠ teraz chodia moje deti a tiež ich to nebaví. Učia sa hrať, ale nedozvedia sa nič o hudbe. ZUŠ by mala deti viesť k láske k hudbe, mali by menej hrať a viac o hudbe počúvať. Z toho množstva ľudí, ktorí do ZUŠ chodia, aj tak nevychovajú umelcov. Naše deti chodia na klavír, jeden z nich sa už ako hudobník živí.“ (haj)
