z nich, najmä v prvých desaťročiach dvojice, no potom už nastal čas i verejnej alebo presnejšie zverejňovanej deľby práce: Satinský vydal niekoľko humoristicko-satirických čŕt, rozprávok pre deti a mládež i bratislavských spomienok. Lasica sa v knihách Bolo nás jedenásť (1985) a Piesne o ničom (1989) prezentoval zasa ako satirický básnik či textár.
Rozdiel bol však nielen v žánri, ale i v jeho uplatnení. Lasicove texty tvorili takmer vždy súčasť ich spoločného predstavenia alebo repertoárové číslo niektorého speváka. Lasicova kniha Piesne a iné texty (Q 111, Bratislava, grafická úprava a obálka Kveta Dašková) obsahuje kompletné vydanie jeho doteraz napísaných textov a znova mi vnucuje otázku: Sú Lasicove texty piesní aj básňami, alebo sú to iba rýmované útvary, ktoré sa spievajú? Máme viacero básnikov i textárov zároveň a hoci Lasicovi doteraz nijaká zbierka poézie nevyšla, treba ho za básnika pokladať. Nielen preto, že využíva všetky náležitosti viazanej reči, rytmus, intonáciu, zvukové prostriedky, strofickú kompozíciu, metafory, nepriame pomenovania, zveličovanie, hovorové obraty, či pointy.
Hlavne však preto, že má k veciam tohto sveta svojský prístup a originálne ho vyjadruje, že má svoj postoj, vystihuje nuansy i podstatu a napriek tomu, že vylúčil zo svojich textov osobnú problematiku, tá všeobecnejšia, kolektívna, spoločná a spoločenská je mu aspoň taká blízka ako iným básnikom ich vlastné ja.
Lasicove lyricko-epické básne sú často inšpirované ľudovou slovesnosťou, ktorú raz parafrázuje, inokedy paroduje alebo travestuje. Prevláda sarkazmus, irónia a neopakovateľný humor, založený zavše na maličkostiach, no tie majú neraz priam údernú silu kladiva. V známej piesni Spleen slovenského intelektuála ironizuje Lasica slovenské pechorenie sa za veľkým svetom kultúry. Po anaforickom opakovaní verša Spomínam na Paríž nasleduje vždy iný spomienkový fakt, no autor zrazu nasadí do tohto atraktívno-poetického kontextu ostrý protiklad, írečitý výrok: Spomínam na Paríž/ a nigdá som tam nebou.
Úžasnou výhodou Lasicových textov je ich predmetnosť: nikde úlety do abstraktna, situácie takmer hmatateľné, predstaviteľné, zapamätateľné. V tomto ohľade autor nepodľahol šlágrovitosti, ktorá v núdzi bez rozpakov použije akúkoľvek „vypchávku“, lebo potrebuje slabiky, nie myšlienky, ako hovorí Lasica v úvode knihy, kde vysvetlil genézu svojej piesňovej tvorby. Úvod prebrala zostavovateľka s menšími zmenami z Piesní o ničom.
Nové sú však rozličné úryvky z Lasicových článkov, rozhovorov, ktoré dokumentujú vývin dvojice L+S, dobové prekážky, jeho vlastné názory na politiku, kultúru, život. Vedľa iskrivých postrehov však práve v jeho najnovších margináliách o včerajšej a dnešnej politickej praxi nájdeme veľa publicistických floskúl.
