Z tvorby Josepha Kurhajca. FOTO SME – PAVOL MAJER
Umelecká hviezda Američana Josepha Kurhajca, ktorý sa momentálne predstavuje so sochami, kolážami a monotypmi v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy, stúpala prudko hore už začiatkom šesťdesiatych rokov. Nastupujúci sochár mal vtedy za sebou výstavy v Art Institute v Chicagu a vo Whitney Museum of American, ktoré sa stali vstupenkou do siene slávy mladých výtvarníkov Spojených štátov.
O pár rokov neskôr bol v New Yorku na štipendijnom pobyte pražský kunsthistorik Jan Kříž, ktorý chystal vydať knihu o modernom americkom umení. Pravda, táto idea sa po jeho návrate v roku 1969 presunula do ríše fantázie. „Mal som možnosť poznať ho aj osobne a dôverne sa zoznámiť s jeho tvorbou. Tá vychádzala z odpadkovej asambláže, ktorá bola jedným z východísk amerického pop-artu, presláveného najmä Andym Warholom. Čo sa týka invencie či nasadenia, ja by som dokonca dal pred Warholom prednosť Kurhajcovi,“ spomína Jan Kříž. „On mal súčasne v sebe čosi osobité, niečo, čo mi trochu pripomínalo Európu.“ Starý kontinent hral v Kurhajcovom živote významnú úlohu, zo Slovenska sa začiatkom minulého storočia odsťahoval do Spojených štátov jeho starý otec, ale priam osudové bolo preň jeho stretnutie so svojou budúcou životnou partnerkou, ktoré ho v sedemdesiatych rokoch zavialo do Talianska.
„Kurhajec sformuloval program svojej tvorby na základe záujmu o prírodu a staré a primitívne kultúry – indiánske, mexické, juhoamerické či africké. Vo svojich začiatkoch sa v Amerike presadil rozmernými plastikami, abstraktnými, fantazijnými sochami živočíchov. Zámerne používal prírodné materiály – hlinu, kožušinu, perie, kamene, kosti, aby sa priblížil dobám, keď umenie vznikalo z toho, čo mal človek poruke. Základné figurálne objekty technikou asambláže dotváral do kultových, totemových postáv.“ Práve tieto silné fantazijné a metaforické zložky viažu Kurhajcovo dielo aj k surrealizmu.
Kurátor Jan Kříž sa po dlhých rokoch dištancu pozrel za železnú oponu znovu v roku 1989, v Paríži sa znovu stretol s Josephom Kurhajcom a v roku 1996 mu pripravil výstavu v Českom múzeu výtvarných umení v Prahe. „Keby sa pre taliansku lásku nestratil z americkej scény, patril by medzi jej absolútnu špičku.“ Dnes tak pendluje medzi francúzskym domovom, talianskymi reminiscenciami a americkým Treadwellom v štáte New York, kde zhromažďuje práce svoje i svojich priateľov, a buduje múzeum šamanského či kanibalského umenia. „Je to stále veľmi všestranný a výnimočne zručný sochár, ktorého diela sú ozdobou každej galérie, múzea či verejného priestranstva, čo plne potvrdzuje aj bratislavská expozícia.“
Na otázku, či je súčasná výstava v Pálffyho paláci reprezentatívnym pohľadom na Kurhajcovu tvorbu, Jan Kříž, ktorý ju kurátorsky pripravil, po krátkom zaváhaní odpovedá: „Určite to platí, pokiaľ ide o myšlienku a ducha tvorby, no z hľadiska jeho širokých schopností narábania s najrôznejšími materiálmi a ovládania výtvarných techník zostáva pre nás stále osobnosťou neznámou.“ Aj preto sa Jan Kříž zaoberá možnosťou pozvať ho na niektoré české alebo slovenské sochárske sympózium.
ALEXANDER BALOGH
