„Neviem, či to bolo tým, že tretí raz za sebou toto mužstvo získalo primát a ľudia sa úspechov prejedli, alebo celkove slabou popularitou hokeja v tejto krajine. Na naše zápasy chodilo maximálne tristo divákov, kým na iných štadiónoch bolo aj šesťkrát toľko,“ povedal nám slovenský legionár Peter Gapa. Nebol jediným naším zástupcom v tíme šampióna, hrali s ním Červeňan, Jelínek, Kurilovský, Bartek. „V Belgicku sa to hmýri cudzincami a stretol som tam aj zopár ďalších Slovákov – Reháka, Madového, Mihálika, Kleniara. Hlavne brankári od nás majú dobrý zvuk a vlastne drvivá väčšina z piatich účastníkov elitnej súťaže mala vo svojom strede slovenských gólmanov.“
Celkove ale v tomto regióne dominujú iné športy – hlavne futbal. „V televízii sa vysielali v priamom prenose len dva zápasy za rok – finále národného pohára a finále ligy,“ uviedol bývalý popradský hokejista, ktorý za pukom prešiel kus sveta, keď predtým hral v Nemecku, Španielsku a Poľsku. Priznal však, že nikde nebol taký pootĺkaný ako práve tu. „Hlavne domáci sú nesmierne suroví, sekajú, hákujú, pichajú hokejkami. Takticky ani herne nestačia na vyspelejších súperov, a preto likvidujú protihráčov ako sa len dá. Hoci je tam dosť Kanaďanov, severanov či Čechov, nikto z nich nebol taký zákerný ako domorodci.“
Gapa naznačil, že angažmán v tejto krajine nie je ktovie ako výnosné a dosť na hlavu je postavený aj hrací systém. Najprv sa mužstvá stretávali v rámci Belgického pohára, potom prví štyria súperili v lige. Pritom konečné zápasy o umiestnenie – finále i o bronz – sa hrali v jeden deň a na jedno víťazstvo. „V sezóne sme sa niekedy stretli s tým istým súperom aj tri razy za sebou. Už to bolo stereotypné, únavné,“ pridal postreh 36-ročný veterán, ktorý po návrate domov vážne uvažuje o konci aktívnej činnosti. „Venujem sa podnikaniu a je viac než isté, že to zabalím.“
(zuk)
