New Jersey Devils majú tretí titul za deväť rokov

Hokejisti New Jersey Devils v pondelok v noci zdvihli tretí raz za posledných deväť rokov (predtým 1995, 2000) nad hlavu najcennejšiu klubovú hokejovú trofej na svete - Stanleyho pohár. Spolu s neúspešnou účasťou v roku 2001 majú na svojom konte štyri ..

Diabli potvrdili históriu

Niet pochýb, že týmto víťazstvom sa generácia hráčov na čele s Brodeurom, Stevensom a S. Niedermayerom stane podobnou ligovou legendou, akou sa stali generácie rovnako úspešných tímov z nedávnej minulosti, napríklad Edmonton Oilers (Gretzky a spol.), New York Islanders (Bossy a spol.) či Montreal Canadiens (Lafleur a spol.). Sedemzápasové finále sa hralo iba po štvrtý raz za posledných tridsať rokov (dvanástykrát celkovo). Vo všetkých predchádzajúcich (2001 Colorado, 1994 New York Rangers a 1987 Edmonton Oilers) sa jeho víťazom stalo mužstvo, ktoré vyhralo prvý zápas a rozhodujúci siedmy zápas hralo na domácej pôde. Devils teda v tomto smere potvrdili históriu.

Víťazstvo Devils sa nerodilo ľahko, ale je zaslúžené, najmä vo svetle ich výkonov na domácom ľade. S výnimkou prvých dvoch tretín v šiestom zápase (6:3), anaheimskí káčeri zakaždým ťahali v týchto zápasoch za kratší koniec. Napokon, tri výhry diablov na nulu zo štyroch domácich zápasov hovoria jasnou rečou. Hovoria aj o tom, kde treba hľadať kľúč k ich tohtoročnému úspechu - vo výbornej obrannej hre.

Jedinečný Brodeur

Devils nemali počas celej sezóny veľmi potentný útok. Najproduktívnejším hráčom v základnej časti sezóny bol Patrik Eliáš (57 b.), čo stačilo na umiestnenie niekde v piatej desiatke produktivity. Zato obrana hrala jedinečne. Devils boli najlepším klubom ligy v bránení presiloviek (87,7%) a úctyhodná je aj brankárska štatistika Martina Brodeura: 2. v počte odohraných minút (4374), 1. v počte víťazstiev (41), 1. v počte víťazstiev na nulu (9), 4. vpriemere inkasovaných gólov (2,02). Jeho tri čisté finálové zápasy ho radia na prvé miesto v historických rebríčkoch spolu s Frankom McCoolom (Toronto Maple Leafs, 1945). Je zároveň iba tretím brankárom v histórii NHL po Johnovi Bowerovi (Toronto Maple Leafs, 1964) a Gumpovi Worsleym (Montreal Canadiens, 1965), ktorý nedostal gól v siedmom zápase finálovej série Stanleyovho pohára.

Stabilná obrana

Pred Brodeurom hrala stabilizovaná partia zadákov, ktorá je v podstate kostrou úspechu Devils v tomto desaťročí. Je ideálnou kombináciou tvrdosti a skúsenosti (Stevens, Albelin, Daneyko), korčuliarskeho majstrovstva (S. Niedermayer), pozičnej rozvážnosti (Rafalski) a agresívnej nekompromisnosti (White). V tejto sezóne ich výkon herne kulminoval v takej výške a v takej ideálnej kombinácii, že to bude ťažké zopakovať. Dokázali aj vysokú psychickú odolnosť, keď sa nepoložili po ťažkom Brodeurovom kikse v treťom zápase, ktorý „pomohol“ Anaheimu dostať sa z depresie a vyrovnať zápasovú sériu.

Útočníci rozhodovali

V play off sa k výbornému výkonu obrany pridal aj výborný výkon defenzívnych útočníkov. Langenbrunner, Madden, Marshall a Friesen odohrali niekoľko svojich životných zápasov, v ktorých rozhodovali o výsledkoch. Dokázali nastúpiť vtedy, keď nemali svoje dni Eliáš s Gomezom, alebo aj za zraneného Nieuwendyka. Obzvlášť v tomto smere vynikol Jeff Friesen, tohtosezónna akvizícia práve z Anaheimu, ktorého dva góly v prvom finálovom zápase a rovnaký počet gólov v siedmom zápase symbolicky zarámovali celkový výkon diablov v tejto sérii.

Smola Anaheimu

Káčeri z Anaheimu síce na samý vrchol nedosiahli, ale aj tak vyleteli do výšky, o akej sa nikomu pred sezónou ani nesnívalo. Na ceste do finále vyradili dvoch superfavoritov (Detroit, Dallas) a jedného rozpáleného playoffového nováčika (Minnesota), a to je výkon, ktorý nemôže skaliť ani finálová prehra. Najmä ak prehrali až po siedmich zápasoch s ďalším vysokým favoritom. Káčeri sa nevzdali diablom ľahko. Ba možno pripustiť, že nebyť smoly v piatom zápase (Ozolinš si sklepol puk do vlastnej bránky, gól bol pripísaný Pandolfovi, resp. puk odrazený od Langenbrunnera, ktorý sa prekĺzol za bránkovú čiaru doslova milimetre popri Giguerovej pravej korčuli), mohlo sa finále skončiť celkom opačne.

MVP pre Giguera

V ich drese vyletela v tejto sezóne do mediálnej stratosféry hviezda brankára J. S. Giguerea. Aj keď sa fanúšikovia Devils hnevali, právom mu patrí tohtoročná Conn Smythe Trophy ako najužitočnejšiemu hráčovi play off (MVP). Jedinýkrát vo finále nemal celkom svoje chvíle v piatom zápase, keď z tridsiatich šiestich striel súpera pustil do bránky šesť pukov (v štyroch zápasoch predtým dostal iba sedem gólov zo 111 striel!). V tomto zápase však rozhodla spomínaná smola káčerov. Životnú sezónu odohrali aj obrancovia Carney, Salej a Havelid. K nim v záverečnej fáze sezóny skvele zapadol Sandis Ozolinš. V útoku odviedli ohromne veľa práce Sýkora, Rucchin, Leclerc a R. Niedermayer. Paul Kariya nebol počas finále vo svojej koži, čo sa týkalo, žiaľ, aj rozhodujúceho zápasu. Povedané s trochou trpkej irónie, vlastne ho na pár minút prebral iba ťažký bodyček Scotta Stevensa v šiestom zápase, po ktorom to s ním chvíľu vyzeralo na sanitku.

Osobitnou kapitolou sú najstarší a najmladší hráči káčerov. Štyridsiatnikom Thomasovi a Oatesovi Stanleyho pohár znovu unikol a ktovie, či nie už navždy. Oates je hráčom s tretím najvyšším počtom zápasov v histórii NHL (1440), ktorý si nikdy na pohár nesiahol. Na rozdiel od nich sa dvadsiatnikom Sauerovi a Čistovovi ich hokejová kariéra práve otvára. Nepochybne budú mať ešte zopár možností zopakovať si niečo také jedinečné, čo zažili v tejto sezóne.

Autor: Igor Otčenáš(Autor je hokejový publicista)