Ako jeden z viacerých reprezentantov mesta Partizánske a jej fabriky som mal začiatkom 90-tych rokov príležitosť zúčastniť sa na spoločensko-prezentačnej akcii firmy Baťa. Trochu sa predstavili - pán Baťa vysvetlil ako a prečo im to funguje - a potom sa vyzvedali:
„Prečo ste všetci takí zamračení?“ spýtal sa jeden mladý manažér pri neformálnej debate.
„Za taký plat by som nevstala z postele,“ vyhlásila manažérka stredného veku.
Zaujímavý bol aj dialóg dvoch odborníkov priamo z výroby:
„Prečo máte niektoré stroje tak ďaleko od pásu s topánkami?“ pýtal sa zahraničný.
„Vymysleli si to samotní robotníci, aby si mohli nadbehnúť pár regálov a ísť si zafajčiť,“ vysvetlil náš.
„Čo!? Vy žartujete, že?“
Pamätám si zo sobotňajších študentských brigád pri ubíjajúcej pásovej výrobe, že nežartoval. Fajčenie bolo posvätné. Kto si nevedel nadbehnúť, nemohol sa ísť do prestávky alebo konca smeny ani vycikať. Pás sa musel zastaviť a všetci nadávali.
Jedna špeciálne zostavená dielňa začala vyrábať športovú obuv pre známu svetovú značku. Samozrejme, pod technologickým dohľadom zahraničného odborníka. Snažili sa, pracovali precízne, ale dlho nemohli splniť dennú normu. Keď sa po čase všetko doladilo a pracovníci si zvykli, išlo to veľa týždňov ako po masle. Ľudia z dielne sa raz dohodli, že urobia západniarovi radosť. Iniciatívne pustili pás rýchlejšie a podarilo sa im za smenu vyrobiť oveľa viac párov obuvi, ako bola norma. Západniar však radosť nemal, západniar zúril. Pás môže ísť o niečo pomalšie, ako je určený štandard, ale nie rýchlejšie, lebo použité nanesené lepidlo potrebuje svoj čas. Produkcia obuvi toho dňa bola znehodnotená.
Jeden prísny technik - revírnik z geologického prieskumu - neuznával rovnostárstvo ani za socializmu.
„Prečo si dal Pištovej partii menšie prémie, ako Valentovej, keď obe splnili plán a podali rovnaký výkon? Chlapi na vrtnej veži sa búria?“ pýtal sa ho kolega.
„Nepodali rovnaký výkon. Ja ich zvyknem sledovať z lesa, tak, že o tom nevedia. Mnoho hodín. Tí skúsenejší mohli urobiť oveľa viac, keby robili tak naplno, ako tí mladí, ktorí sa im chcú vyrovnať,“ znela odpoveď.
Sme rôzni, a možno aj iní. Pri malom servise môjho švagra na Turci zastavila francúzska rodina na Peugeote s karavanom. Išli z Tatier a nešla im smerovka. Ľahká diagnóza pre odborníka, náhradnú poistku však nemali, a nemal ju ani švagor. „Jaro, mohla by tam pasovať poistka z tvojho citróna,“ povedal asi 12-ročný chlapec, ktorý sa tam zastavil na kus pozerania. Jaro ju vytiahol zo svojho auta a dal do Peugeota. Smerovka bola funkčná a oni mohli pokračovať. Keď chceli zaplatiť zo široko roztvorenej peňaženky, Jaro povedal: „Prelož im, že je to hlúposť, nezoberiem za to žiadne peniaze“. Možno práve aj pre takéto hlúposti sme občas pre druhých zaujímaví…
Oliver Lippo
