Deň už hodne pokročil, pútnici nemenej. Slinka je plný elánu, Eduard zbrojárskych myšlienok a Magor pramenistej vody. „Prečo cez divočinu?“ Pravdaže, posledne menovaný.

Slinka sa útrpne pozrie na Eda.

„Cisterny sú po cestách veľmi nápadné,“ vysvetlil zbrojár. Vtom sa ozval strašný rev – až nadskočili. Potom sa však pobrali za hlasom. Po chvíli zazreli chlapa v stredných rokoch a vo vysokom klobúku. Sedel na pni a podchvíľou zareval z plných pľúc. Okolo pása mal obkrútené povrazy a v nich vopchatú čudnú pištoľ s lievikovou hlavňou.

„Bolí vás niečo?“ spýtal sa Slinka, keď podišli celkom k nemu. „A ako,“ odvetil muž, zosňal si klobúk a utrel z vnútornej strany pot. Potom si ho opäť nasadil a zreval:

„Heééj, huhúúj!“

Na chvíľočku ostalo ticho. „To vy len tak,“ povedal potešene Edo.

„Čožeby,“ zašomral chlap. „Robota.“ Prvý raz sa na nich poriadne pozrel. „Ja robím v cestovnom ruchu. A robím, čo môžem, vieme? Huááj, huhúúj!“

Magor sa vyvalil v tieni do trávy: „Nadháňa zver…“

„Ako kedy.“ Chlapík si posunul klobúčisko do tyla. „Zavše aj vábim.“ Priložil si ruky k ústam, ako keby bez lievikov nevedel žiť, a znovu strašlivo zrúkol.

Chlapci sa pozreli v smere ústneho výstrelu – ozval sa odtiaľ akýsi šuchot. O chvíľu vzrástol a o ďalšiu už prezrádzal svoj pôvod. Spoza krovia sa ťahal kôň. Starý hnedák, navidomoči už dvoma kopytami v hrobe.

Muž v klobúku zasŕkal: „Poďme, Berco, vydrž!“ Potom vstal z pníka, utrel si popri pote aj slzy a pobral sa ďalej. Po niekoľkých desiatkach metrov opäť zasadol a vyrevoval. „On je už tak naučený, celý život chodí za mnou ako psík.“

Slinka kráčal popri nemohúcom zvierati. Na koníka sadali lačné ovady, ale Berco ich už nevládal odháňať, len občas zašklbal vypĺznutou kožou. Prefíkané konské muchy mu sadali na najbezpečnejšie miesto pri koreni chvosta a hostili sa.

Slinka vzdychol, vybral poslednú zásobu vody, že dá Bercovi aspoň dúšok.

„Neróob!“ zakričal z diaľky chlap.

„Prečo?“

„Nezdržííí!“

Napokon sa hnedák horko-ťažko dovliekol k pánovi, prijal potľapkanie – spodné! – a pár hrejivých slov. Majiteľ si zase bokom poplakal. „Ani slza nesmie naňho padnúť, hneď by bol na zadku. Zabil by si, keby si mu dal napiť – ani takú váhu už neudrží.“

„A kde sa teda musí trepať, keď je taká mrcina?“ skríkol z tône Magor. Spomalené tempo mu zjavne lahodilo, vystieral sa v tráve.

„Do večnej blaženosti.“

„Ako aj my,“ povedal Edo a napriek varovaniu sa pokúsil vysadnúť koňovi na chrbát. V mihu sa už obaja váľajú po zemi, Edo mal čo robiť, aby mu Berco neprivalil nohu.

Chvíľu sa zdalo, že ich majiteľ koňa postrieľa. Potom sa však upokojil a s namierenou zbraňou prikázal, aby koníka postavili na nohy. A tak prišli k slovu aj povrazy… Boli mokrí ako myši, keď sa Berco konečne pozviechal. Za trest mu teraz museli pomáhať, sem-tam ho aj tlačiť.

Slnko už sadalo, keď sa trápenie zrazu skončilo. Kôň zastal pri akomsi hrubom zatlčenom kole, dal sa poškrabkať za ušami a sťažka padol na bok. Chlap mu priložil k hlave pištoľ, ale spúšť akosi nie a nie stlačiť…

„Ja!“ zvolá nadšene Edo, okamžite sa zmocní pištole a výstrelom do sluchy pošle vyslúžilca na večný odpočinok. Ako to už býva, Berco ešte chvíľu hýbal kopytami, ako keby sa rozcvičoval pred cvalom vo večných pastvinách. Chlap ešte narieka za najlepším kamarátom, potom si utrie oči, preráta akési peniaze, zastrčí zbraň a poberá sa preč.

„Hej!“ naštve sa Magor, „kde je sladká odmena? Senník, šuchotavá slama?“

„Začo?“ hundral muž, „veď si sa len váľal!“

„Ale čo s ním teraz? Máme ho zožrať?“

„Ešteže čo,“ prichádza odpoveď už z peknej diaľky, „to je pre medveďa.“

Razom sa aj oni poberajú. Vyhýbali sa navidomoči hore aj skupinám kríkov, nepátrali po nijakej kolibe ani hospodárskom stavisku, len sa hnali lúkami, kým ich nezastavil dosť prudký a široký potok. Vo vode poniže sa brodil chlap s vyhrnutými rukávmi, pred chlapcami ležal rybár s udicou. Zazrel na nich mrzkým, okom: „Miznite! Vidia vás.“

Čupli si teda kus od brehu. Brodivec ich nezbadal, vystrel sa a opýtal kamaráta: „Vravel si dačo?“

„Ako vždy,“ odvetil udičiar, „lipňa do ruky… čo?“

„Chytím.“

„Nechytíš. Lipeň nie je sprostý pstruh, čo strčí hlavu pod korene a myslí si, že ho nevidno. Môžeš ho oboma rukami hladkať od chvosta, ani sa nehne, len drží, až kým ho nezdrapíš za žiabre. Ale lipeň,“ dodal už skôr len pre seba, „lipeň je sviňa prefíkaná. Ako aj títo traja,“ kývol hlavou do prúdu, „ležia tam ako drúky, môžem im čím chcem šibrinkovať popod nos, dlabú na mňa.“

Obzrel sa za prišelcami: „Nachystajte sa, musím to inakšie skúsiť!“ Vytiahol silón z vody, zložil z háčika návnadu a nahodil pre zmenu naboso. Chlapci sa napäto prizerali, ako sa háčik pomaličky približuje k papuli prostrednej ryby. Zrazu prudké trhnutie po prúde, prút sa ohol a hneď aj vystrel – lipeň sa hádzal v tráve na brehu. Chlapci sa hodili naň, ale vykĺzol im zakaždým z dlaní, už bol v skalách pri spásonosnej vode, keď ho rugbistickým skokom dostal druhý lovec. Zdvihol úlovok vysoko nad hlavu: „Lipňa do ruky… čo?“

„Hm, mal by si riťpaľovú, nech ho nedrapnem za gambu.“

Vysvitne, že rybári sú vlastne lesníci, ktorí sprevádzajú, chovajú a udržujú v nádeji zahraničného poľovníka.

„Pozor naňho, chlapci, už má nervy v kýbli! Predplatil si maca, ale márne striehne. Lákali sme mu ho, už ovce aj kozy požral, ale ani vidieť sa nedal – chlap je celý zdivený, lehota sa mu kráti. Keby aspoň dáku fľašku otvoril, ale k ničomu sa nemá, už nám je do strpenia s ním. Ešte to oprobujeme s koňom, ale bohvie…“

Mládež s úľavou prijala ponúkaný nocľah, čoskoro sú pri poľovníckej chatke. Spomedzi stromov sa mihá plameň, nad ním sa krúti veľký kusisko mäsa. Hýbe ním malý ražňový psík, ktorý si prichádzajúcich ani nevšimne. Zato obďaleč sediaci jágersky vyfintený poľovník je už po prvom šuchote na nohách: „Medveď!“ Zalíci a mieri. „Horkýže medveď,“ usadí ho udičiar, „ten ak príde dakedy nadránom. Ak.“

Magor sa pozdravil hosťovi po nemecky, ale ten ledva odpovie, sadne si bokom, aby sa nezasmradil dymom, a zrejme aj preto, aby mu žiara nevyradila ostražitý zrak.

„Môžeš s ním aj po našom,“ povedal druhý horár, „za tie týždne už všeličo pochytil, aj vykvákať sa vie, keď potrebuje.“ Očistil lipne a o chvíľu sa už vôňa pečienky bila s rybacou. Nočné mory nalietavali na vatru, horeli a padali ako bolidy. Chlapci sa schuti najedli, vyniesli si batohy na povalu a hodili sa do sena. Bolo im ako v božom koši, ani netušili, aká paľba ich zobudí. Magor ako správny nenažranec okolo polnoci usúdil, že sa od hladu nedožije rána. Vstal, našmátral rebrík a zišiel pred chatku. Oheň už dávno dohorel, len pahreba trošku žiarila. Ražňový psík odpočíval pokojne, akurát otočil hlavu k prikrádačovi. Magor naňho zblízka zazíval, psíča chtiac-nechtiac výkon opätovalo a pritúlilo sa bližšie k teplému kameňu. Poľovník vyzeral neškodne, driemal na pni s puškou na kolenách.

Chlapcovi sa podarilo odtrhnúť z ražňa riadny kus svaloviny, ale na spiatočnej ceste nevydržal a ešte za pochodu začal korisť obhrýzať. Nepozeral sa pred seba a podarilo sa mu plecom – pri náležitom rachote – zhodiť rebrík.

„Medmed!“ strhol sa jáger. Priložil guľovnicu k lícu a zamieril na nejasnú tôňu. Magor bol v mihu vedľa rebríka, sotva hrubší než rezanec.

Ozval sa výstrel, potom druhý. Guľky presvišťali chlapcovi ponad hlavu. Keď zbadal, že poľovník v žiari pahreby opäť láduje, vyskočil a hnal sa do lesa. Prezrádzal ho praskot raždia a šuchot konárov, nečudo, že ho odprevádzali ďalšie výstrely.

To sa už aj v chatke rozsvietilo, starší horár chlácholí rozľúteného lovca:

„No ták, no tak, škoda munície! Radšej sa poďte riadne vyspať!“ Potom ešte zvolal hore na pôjd: „Celí ste?“

„Celí,“ skríkol nadšene Edo, „ale uznášania neschopní.“

Tak to aj zostalo: pahltník strávil zvyšok noci na strome, zakliesnený vysoko v konároch. A, pravdaže, o hlade, pečienku stratil na úteku. Nadránom stuhol ešte väčšmi ako od chladu; vidí zrazu, ako poľovník kráča po jeho stopách s prstom na spúšti. Kamarátsky psík ho však ani tentoraz neprezrádza, vedie pána ďalej…

Magor zlezie, beží k chatke, pristaví si rebrík a vylezie hore. Napodiv mu ani na um nezíde, aby sa hodil do sena a dospal zameškané. Berie batoh a poberá sa preč.

„Šibe ti?“ pýta sa rozospatý Slinka.

„Už ani minútu s tým bláznom,“ vraví Magor a mizne.

Ak nechcú rozbiť partiu, musia ísť voľky-nevoľky za ním. Ani sa nestihli poďakovať za nocľah. Len zbrojár Edo láskyplne pozbieral lesklé nábojnice, potom sa už hnali za utečencom.

A tak až večer v táborisku pri jaskyni, keď prídu chlapci na pivo, sa dozvedia, o konci predplatenej poľovačky:

Udatný jáger došiel až na kraj odľahlej čistiny a aj v úsvitovom prítmí zazrel široký medvedí chrbát nad konskou mrcinou. Priplazil sa tak, aby bol proti vetru, podarilo sa. Medveď vydáva nad koňom čudné zvuky, kolíše sa. Lovec sa trasie od rozčúlenia, vypáli predčasne.

Chlpatá opacha sa zdvihne na zadné a obráti k strelcovi. Ten zrazu nie je v stave ani páliť ani upaľovať – zvlášť keď vidí, že hrozivé zviera má na nohách baganče. „Stojíš, lebo strelíš!“ kričí.

Medveď si labou zhodí hlavu na chrbát a z kožušiny vykukne známa tvár: „Nehnevajte sa, ale ja slúžim turistickému ruchu. Pri jaskyni stávam, ale ešte nám nedokončili šatňu. Tak som sa cestou ešte prišiel s Bercom rozlúčiť. A potom už do roboty.“ Lovec sa len potí a púli oči. Naraz sa obráti a s pokojným psíčkom po boku sa skrúšene vracia na základňu. Už je takmer pri chatke, keď ho zlákajú sýtočervené plody v malinčí. Rozhrnie vetvičky a zazrie povedomú kožušinu. S chuťou tľapne po širokom chrbte: „Ja tebe dáš robota!“

Bleskový obrat – a do tváre mu zblízka hľadí statná medvedica. Horár si nalial piva. „Nuž tak, zase si raz strelil, ale z biologickej zbrane. Aj medvedici od strachu ušlo, vyľakali sa obaja a rozbehli sa kade ľahšie, každý svojou stranou.“

„Raz darmo,“ povedal Slinka, „lipňa a medveďa do ruky… čo?“

„Tak veru,“ prikývol lesník.

Autor: PAVOL HRÚZ