ho“ a iba pokiaľ sami chcú.

Horšie ako za komunizmu

V severných častiach Ruska dnes žije viac ako 10 miliónov ľudí, teda asi 7 percent z celkového počtu obyvateľov Ruskej federácie. Ruská vláda už v 90. rokoch konštatovala, že štátna kasa ďalšie dotovanie severných častí štátu nevydrží. Ľuďom, žijúcim za polárnym kruhom, sa začalo dariť ešte horšie, než za čias komunizmu.

Gigantické podniky, bane na uhlie, zlato a farebné kovy prešli v rámci privatizácie čiastočne do súkromných rúk a noví majitelia obmedzili ťažbu aj sociálne dávky, príplatky na kúrenie, elektrinu, zdravotné ošetrenie, nájmy.

Niektoré banícke mestá ako Vorkuta, ktoré vznikli pôvodne ako trestanecké tábory, sú odsúdené na zánik. Ťažba uhlia vo večne zmrznutej pôde sa nevyplatí, zle postavené paneláky by sa nedali vykúriť ani v strednej Európe. Vo Vorkute dnes žijú alkoholici, potomkovia väzňov a baníkov, ktorí sem v rámci socialistického nadšenia odišli vtedy za vysokým zárobkom.

„Kam mám ísť? Narodil som sa tu, ale nepatrím sem. Šachtu zavreli, inú prácu nezoženiem. Otec bol väzeň a ja som vlastne väzňom tiež,“ hovorí štyridsaťdvaročný baník Vladimir Polanski, ktorý so svojou ženou a troma deťmi žije z ničotnej štátnej podpory.

Odporcovia presídlení poukazujú na to, že sever produkuje pätinu národného dôchodku, práve odtiaľ pochádza 60 percent ruského exportu. Pokiaľ by sa uskutočnil vládny program a do severných krajov by sa chodilo pracovať iba na zmeny, bolo by možné dobývať len 10 percent surovín oproti súčasnosti.

Sneh farby síry

Lenže obyvatelia studených krajov začali odchádzať sami. Nehostinné oblasti opustilo už 800-tisíc ľudí. Väčšina ostatných chce odísť tiež, ale nemá peniaze ani na to, aby si kúpili lístok na lietadlo či vlak.

Podľa štatistík zomierajú ľudia na severe v priemere o desať rokov skôr, než v prívetivých oblastiach Ruska. Tí, ktorí sem prišli za zárobkom, alebo sa narodili vyhnancom a prepusteným väzňom, sa nikdy nedokázali drsnej klíme prispôsobiť. V extrémnych podmienkach severu je za rok menej než 70 dní, keď sa ručička teplomera vyšplhá nad nulu. Kúriť sa musí 300 dní v roku.

Norilsk, ktorý bol pôvodne trestaneckou kolóniou, gulagom, je najviac znečistené mesto Ruska. Miestne deti si myslia, že sneh má žltú farbu ako síra, ktorú dýchajú.

Pôvodných obyvateľov veľa nezostalo

V auguste minulého roka sa začali prípravy na pilotný projekt, do ktorého nakoniec zaradili mestá Vorkuta, Norilsk a okres Susuman v Magadanskej oblasti. Zatiaľ sa odtiaľ chce dobrovoľne presťahovať 1800 rodín. Ďalší čakajú, ako to s prvými odvážlivcami dopadne. Len táto pokusná akcia stojí ruskú vládu a Medzinárodnú banku pre rekonštrukciu a rozvoj 49 miliónov libier.

Možno, že za niekoľko rokov zostanú na severe iba pôvodní obyvatelia. Z malých národov severu zostala len hŕstka 185-tisíc ľudí. Vyhubila ich necitlivá snaha civilizovať ich, zbaviť kočovného spôsobu života, naučiť ich pracovať v socialistických podnikoch a po práci piť vodku.

Práve alkohol a bezvýchodiskovosť sa stali skazou. Dodnes v rámci celého Ruska príslušníci severných národov vedú v počte samovrážd, vrážd a ďalších nehôd väčšinou spojených s alkoholom.

Možno, že presídľovacie akcie budú mať dvojaký efekt. Tí, ktorých tam poslali násilne, sa konečne vrátia domov, tí ktorým vnútili nový spôsob života, sa možno ešte dokážu vrátiť k súzneniu s prírodou.

PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum