majstra ani jedno európske mužstvo.

Hoci bratislavská remíza 3:3 po zbabranom závere pár percentami ešte živila mininádej pred odvetou, pohárová realita v najúspešnejšom futbalovom meste severnej Európy nabrala antipospíchalovskú logiku už po pätnástich minútach. Stačilo, aby interisti v tradične rozklepanom úvode „ponúkli“ súperovi vo dvoch prípadoch viac voľného priestoru, ako je ich zvykom v slovenskej lige, a v monackom dejisku včerajšieho žrebu už predčasne vedeli, že Rosenborg Trondheim budú siedmykrát za sebou ťahať z jedného koša do základnej skupiny Ligy majstrov.

Slovenský klubový futbal, reprezentáciu teraz vynechajme, práchnivie dlhé roky v suteréne európskej spoločnosti. Trondheim nereprezentuje absolútnu špičku staré- ho kontinentu, hoci sa už raz predral až do štvrťfinále Ligy majstrov. Skôr je to nórske stabilné prvé poschodie v štruktúre najcennejšej pohárovej súťaže s pevne vy- budovanými základmi. Už aj preto iba rojko mohol čakať v Trondheime zázrak, ktorý zasa vo futbale nebýva výnimkou. Lenže oň sa treba vedieť aj usilovať. Urobiť preň aktíva, pretože futbal je stále biznisom a nikto v ňom nikomu nič zadarmo nedaruje. A prečo by aj.

I tréner Interu Jozef Bubenko vidí jasný rozdiel medzi kvalitou nášho a európskeho futbalu. Musí ho vidieť bez ohľadu na to, či v pozícii nášho majstra vystupuje jeho Inter, alebo iný slovenský klub. Ani jeden z našich zástupcov totiž momentálne nemá šancu prebiť sa v čoraz tvrdšej konkurencii o poschodie vyššie. Výťah, ktorý by nás ‘kopol‘ nahor, jednoducho nejazdí. O pohon sa treba postarať na trávniku. Je v rukách hráčov.

„Pre nás je najschodnejšia česká cesta, kde sa najlepší hráči grupujú v Sparte a v Slavii a z týchto klubov chodia aj do zahraničia. Je to medzistupeň, lebo i pre Čechov je problémom získať kvalitných zahraničných hráčov, ktorí by konkurovali európskym mužstvám. To isté platí aj na Slovensku. Pokiaľ nedáme dokopy v jednom či vo dvoch našich mužstvách najlepších slovenských jednotlivcov, potom sa nepohneme dopredu. Ciele si budeme klásť vždy, ale budú stáť len na hlinených nohách, a nie v rámci reality,“ zamyslel sa po trondheimskom debakli Bubenko.

Ak je však on i prezident klubu František Šulka už niekoľký raz presvedčený, že hráči na ihrisku nehrajú to, na čom sa pred zápasom s trénerom dohodli, potom si hráči berú do rúk, nôh i hláv vlastné riziko svojho povolania, za ktoré by mali tvrdo platiť. Disciplína je jednou z futbalových priorít.

Keby mal Inter širší, trebárs dvadsaťčlenný káder, potom by niektorí jeho členovia nemali takú bohorovnú istotu, že nastúpia na akýkoľvek zápas takmer vždy. Čoraz častejšie, a nielen v pohároch, to vyzerá tak, že dlhodobo vnútorne pestovaný argument hráčov o ich nenahraditeľnosti pripomína jav, že slnko predsa vyjde každý deň.

MIROSLAV BUKOV