Z vernisáže trnavskej výstavy. FOTO - ELENA URSINYOVÁ
Koľko už bolo koncov maľby? Dva veľké, medzinárodné - prvý v 70. a druhý v 90. rokoch. A tie malé, lokálne sa ani neoplatí počítať. Titulky niektorých „analytických“ článkov permanentne ohlasujú koniec maľby. Píšu o tom, že maľovať dnes znamená stáť bokom, že je to už len do seba uzavretá a príliš osobná činnosť. Ale ako to už býva, veľkohubé heslá sa po čase vždy prejedia a tam kdesi vzadu sa zákonite vynorí pochybnosť. A je to naozaj tak? Nemôže to byť naopak?
Za posledné leto akoby sa spýtali viacerí. V letnom Paríži sa dala vidieť Urgent Painting v Musée d‘ art moderne de la ville de Paris, a Dear Painter v Centre Pompidou nateraz presťahovaná do Kunsthalle vo Viedni či Maľba v pohybe v Kunsthalle a Kunstmuzeu v Bazileji vo Švajčiarsku. Trnavská výstava Nový koniec maľby v Galérii Jána Koniarka bola síce na prvý pohľad iná, ale v konečnom dôsledku sa snažila odpovedať na tie isté otázky, o zmysle maľovaného obrazu v čase jeho technických klonov. Výstava Nový koniec maľby sa v jednom zásadnom bode líšila od tých letných - „svetových“. Sú na nej vystavené len maľby abstraktné, čo prináša príbeh navyše.
Abstraktné umenie má v našom stredoeurópskom priestore svoje vlastné „malé“ dejiny. Okrem toho, že reflektovalo vrcholy a pády abstraktného umenia okolitého sveta, nesie znamenie „nechceného umenia“ rokov totalitných. Po páde všetkých tých bariér zákazov a príkazov v roku 1989, kým sa stačilo niekam rozbehnúť, bolo zastavené v mene umení nových, agresívnejších, ale treba povedať, že v tom čase možno aj komunikatívnejších. Integrujúcich v sebe nádej, že možno tie zachránia umenie pred vlečúcou sa permanentnou krízou.
Dnes oddýchnutá maľba prichádzajúca z okraja sa prišla predvádzať. Upustila od svojej mlčanlivosti a uzavretosti. Komunikuje s počítačom, mediálnym svetom, aktuálnymi filozofickými myšlienkami a paralelne sa prelína s umeleckými tendenciami, ktorých existencia vo svete maľby bola pred pár rokmi nemysliteľná. Autor projektu výstavy Blažej Baláž a kurátor výstavy Jiří Valoch práve na obrazoch deviatich poukazovali na zmeny, ktorými súčasná abstraktná maľba prechádza. Tie najcharakteristickejšie vidieť - okrem zreteľných inšpirácií okolitého sveta počítačov je to aj zrušenie predchádzajúcich vnútorných rozdeľovaní na abstrakciu geometrickú, konštruktívnu, gestickú či monochrómnu. Dnes sa radšej hovorí o abstrakcii postmodernej, postkonceptuálnej, novej geometrii, novej abstrakcii, postminimalizme.
Deväť vystavujúcich maliarov znamená deväť spôsobov, ako presvedčiť diváka, že abstraktná maľba dýcha čerstvý duch. Niektorí smerujú ku konceptu (Blažej Baláž), iní k symbolu a znaku (Mária Balážová, Adam Szentpetery), realite (Stano Bubán), ostrej reklamnej hravej stratégii (János Saxon Szász), k ďalšiemu spytovaniu monochrómu (Kateřina Štenclová, Robert Urbásek), agresívnemu ornamentu (Petr Kvíčala) či farebnému výskumu (Wojciech Cwiertniewicz).
Autor: Beata Jablonská
