v? Zberateľská vášeň sa začína často veľmi nevinne. Niekto dá dieťaťu peknú bankovku. Roky si ju potom uchováva v knihe, ktorá je preňho tiež čímsi vzácna. Iný mu po čase podaruje starú kolorovanú pohľadnicu. A odrazu v dieťati niečo zacvakne a začne zbierať.

Medzi zberateľmi môžu byť tvrdí individualisti, ale aj bossovia, ktorí organizujú celé svoje príbuzenstvo, aby sa zapájalo do zberu toho, čo oni považujú za vzácnosť. Sú aj takí, ktorí svojich kamarátov a známych bodujú podľa úspešnosti, s akou do ich zbierok prispeli, ich usilovnosť dokonca motivujú drobnými darčekmi. Zbierať sa dá prakticky všetko od náprstkov až po cukry, ktoré dávajú v kaviarňach ku káve. Neodporúča sa však zbierať ľudí, o tom už písal aj John Fowles v knihe Zberateľ.

V bratislavskej Inchebe sa minulý týždeň stretlo takmer 150 vystavovateľov - filatelistov, filokartov, numizmatikov i tých, čo zbierajú drobné starožitnosti. Od rušných orientálnych bazárov má však podobný trh ďaleko. O cenách sa síce vyjednáva aj tu, no handlovanie prebieha oveľa pokojnejšie. Väčšinou si len niekto prisadne k stolíku vystavovateľa a potom si chvíľu ticho prezerá jeho katalógy.

Medzi predávajúcim i kupujúcimi sú poväčšine muži strednej a staršej generácie. Už samotný výraz "zberateľka" znie trochu zvláštne.

Namiesto piva

Marian Škarba z Prievidze začal od mincí a zápalkových škatuliek, dnes zbiera všetko - staré žehličky, vojenské prilby i vyznamenania, busty, vázičky. Ešte šťastie, že má aj stodolu. Jeho manželka vraj nadáva, ale berie ho takého, aký je. Akú majú jeho zozbierané veci hodnotu, nevie. Nedokázal ani povedať, či viac získava z predaja, ako míňa na nákupy. "Keby som si vyrátal, koľko hodín na tom robím, tak som veľmi stratový," hovorí. Život so starinou mu však prináša uspokojenie. "Nešla, a teraz už ide," ukazuje s detskou radosťou na saldovačku, ktorú sám očistil a opravil.

Jeho deti majú k veciam celkom opačný vzťah. "Už včera im bolo to, čo si ešte len dnes kúpia, staré," komentuje.

Rudolf Lazor z Ostravy má v tomto smere viac šťastia, jeho deti zberateľskú vášeň podedili. Na trhoch sa pokúša predávať figúrky z kindervajíčok, ktoré kedysi jeho synovia zbierali. No už ich to omrzelo, preorientovali sa na iné zbierky. On sám zbiera hokejové karty. Kupuje ich cez e-bay, chodí aj na pravidelné burzy pod bratislavskou Kolibou.

Karty s fotkami hokejistov stoja od 20 centov aj po 40 dolárov. Ukazuje mi jednu, ktorá má na sebe napísanú sériu 1/1. Zaplatila by som za ňu minimálne päťtisíc, ale asi by mi ju aj tak nepredal, lebo sa mu priveľmi páči.

"Učím sa z nich po anglicky," hovorí, keď sa pýtam, na čo užitočné môže zbierka hokejových kariet slúžiť. Za hlavné však považuje to, že sa pri tomto koníčku nenudí. "Stále môžem objavovať nové a nové karty," teší sa. Aj manželka je vraj rada. "Keby som chodil po večeroch na pivo, bolo by to horšie," tvrdí.

Jedna veľká partia

Alexander Kernaševič zbiera pohľadnice. Za svojím stolíkom sedí hrdo ako oligarcha, žoviálne ukazuje okoloidúcim fotografiu, na ktorej je s Katkou Koščovou, ktorá vraj tiež prispieva pohľadnicami do jeho zbierok. Na filokartii sa mu páči, že spája v sebe filateliu so vzťahom k umeniu. "Robím to už tridsať rokov, nemôže ma to prestať baviť," tvrdí. Mladí ľudia by mali podľa neho radšej niečo zbierať, ako fetovať či pozerať sa do počítača. "Učili by sa láske k domovine, ku kultúrnym veciam." Pripúšťa, že zbiera to, čo iní považujú za zbytočné a hádžu to okamžite do koša. Obvinenia z neužitočnosti zberateľstva však odmieta. "Ak dáte bozk, je to užitočné? Na takejto burze ma teší, že tu stretávam kamarátov. Priateľstvo je užitočné, ide predsa o fluidum," hovorí zanietene.

Tvrdí, že tretinu vystavovateľov pozná, sú to jeho priatelia, s ktorými sa stretávajú na burzách po celom Slovensku. "Sme jedna partia. Máme svoj cieľ života," hovorí. Aj manželka je vraj rada, že v piatok vypadne z domu a očakáva zasa s láskou, že sa vráti v nedeľu večer. Keď sa burza skončí, zberatelia niečo spolu pojedia a popijú. "To je normálny život, človek sa nesmie pretvarovať," dodáva so širokými gestami.

Svojho priateľa Vladimír Krajčíka z Podolia z Nového Mesta nad Váhom označuje za "veľkého zberateľa". "Zbierame históriu. Na pohľadniciach sú veci, ktoré už neexistujú, budovy, ktoré rozobrali či zničili," pripomína Krajčík. Občas si čítajú aj odkazy, ktoré sú na pohľadniciach napísané, nepovažujú to za narušenie cudzieho súkromia. "To je už dávno. Odosielatelia, adresáti, ba aj ich príbuzní už zomreli," hovoria svorne.

Lepšie ako antidepresívum

Ľudmila Kulierová zo Zvolena patrí medzi málo žien - vystavovateliek. Pred ôsmimi rokmi jej manžel doniesol telefónnu kartu, na ktorej bol zubor. Odrazu jej prišlo ľúto vyhodiť ju. Dnes má doma takmer štyri a pol tisíc prevolaných kariet. Vyumýva si ich pekne v teplej mydlovej vode a "encyklopedicky" založí - od kalendárov cez horoskopy až po zvieratá či slávne osobnosti. V zbierke má mestá z celej Európy, s manželom sú železničiari, a tak veľa cestujú. Môžete si od nich nejakú kúpiť. Dávajú lacno, za desať korún, iní vraj predávajú tieto karty aj za euro.

"Môžete si ju pozerať aj pol dňa," hovorí o svojej zbierke. Keď mám doma splín, stačí mi otvoriť album s kartami," dodáva. Lepšie ako antidepresívum.

Biznis či životná filozofia?

Ak viete, ako na to, zberateľská vášeň sa dá aj celkom dobre finančne využiť. Tomáš Lazar nedávno založil internetový antikvariát. Vzácne knihy, ktoré ponúka, určite nájdete aj v národnej knižnici, tam si ich však nebudete môcť "obchytať". Uňho si môžete kupiť aj prvé nemecké vydanie herbára z roku 1563 za 6,5-tisíc eur či Kollárovu Slávy dcéru. Tá vás vyjde len na 8-tisíc slovenských. Slovenské ceny sa určujú odhadom. "V Česku je silný trh, tam sa ceny určujú viac podľa ponuky a dopytu," hovorí. Na Slovensku podľa neho chýbajú aj seriózni obchodníci, ktorí by sa zaručili za pravosť kníh. "Všetko ide len cez burzy, z ruky do ruky," sťažuje sa Lazar. Smeje sa, že ako "rentier" žijúci z prenájmu nehnuteľnosti si môže dovoliť aj takéto luxusné zamestnanie. Tvrdí však, že ak tomu rozumiete, dá sa vyžiť aj z aktikvariátu.

Viacerým, čo sa pohybujú v tejto oblasti, ide skutočne len o čisté podnikanie. Saša zo Srbska mi vysvetľuje, že má firmu. "Kupujem a predávam. Normal biznis," hovorí.

Pre iných je však zberateľstvo doslovne životnou filozofiou. Cem Barlok je doma v Istanbule vysokým funkcionárom ich zberateľského klubu. Teší sa, že je prvým tureckým zberateľom vystavujúcim na tomto bratislavskom podujatí. "Pätnásťtisíc eur je najmenšia suma zbierok, s ktorou sa vám oplatí vycestovať do zahraničia. Inak nepokryjete ani cestovné náklady," radí. Bankovky v balíčkoch či založené v albumoch ukazuje vášnivo, akoby rozprával zážitky z ciest. "Toto je kultúra, ktorá otvára oči k celému svetu. Zoberiete si jednu bankovku a vidíte Antarktídu, sneh, tuleňov. Vrátite sa naspäť do Iránu, prečítate si z ich bankovky niečo z Koránu, potom si len tak zaskočíte na Kubu, pozriete si peniaze, na ktorých je ešte podpis slávneho Che. Alebo chcete mať radšej obed pri pyramídach? Zaujmú vás bankovky z japonskej okupácie Číny? Ako inak viete takto rýchlo cestovať po celom svete?" presviedča ma s nadšením v očiach.

Touto vášňou ho vraj "otrávila" jeho mama. "Doteraz sa z toho teším. Chcem sa tomuto hobby venovať, dokiaľ budem môcť," hovorí. S bankovkami vraj trávi takmer každý večer. Pozerá si na internete ponuky, sleduje medzinárodné aukcie. "Zabaví vás to. Je to najužitočnejšia vec, akú môžete v živote robiť. Každá civilizovaná ľudská bytosť by mala mať hobby. Ak ho nemáte, niečo vám chýba." tvrdí Barlok.