Fond národného majetku minulý týždeň poukázal na účet RM-Systému Slovakia 100 miliónov korún na výplatu takzvaných privatizačných dlhopisov. Z nich by na konci tohto týždňa malo sedemtisíc vlastníkov dlhopisu dostať sumu 13 740 Sk. Ide o pilotnú tranžu, ktorá má preveriť, či vyplácanie bude prebiehať bez technických problémov. No aj keď sa ukáže, že systém funguje spoľahlivo, vyplácanie sa problémom nevyhne. Do minulej stredy mal FNM na svojom účte dosť na to, aby počas dvadsiatich týždňov každý pracovný deň poukazoval 100 miliónov na účet RM-Systému a ten ich rozdeľoval vlastníkom dlhopisov. Po zasadnutí vlády zostali FNM prostriedky len na 15 týždňov, lebo 2,2 miliardy Sk sa má presunúť do Sociálnej poisťovne na dôchodky. Nie je ľahké začať s vyplácaním dlhopisov, ale oveľa ťažšie to bude s jeho dokončením.
Príbeh dlhopisov má už viac než šesť rokov. V novembri 1994 prišiel do Košíc čerstvý víťaz parlamentných volieb a dostal od svojich poslucháčov otázku, čo bude s druhým kolom kupónovej privatizácie a či môžu dať bez obáv svoju poctivú tisíckorunáčku za kupónovú knižku a známku. Vladimír Mečiar im povedal, že pokojne môžu, lebo druhé kolo bude, akurát sa musí poriadne pripraviť, aby v ňom bolo dosť majetku. Jeho sľub sa dostal aj do programového vyhlásenia kabinetu: „Vláda zabezpečí, aby druhá vlna kupónovej privatizácie pokračovala bez zbytočného odkladu…“ Vtedy sa naozaj zdalo, že ide len o to, koľko majetku sa rozdelí medzi majiteľov kupónových knižiek.
Bude to inak, bude to lepšie
V decembri 1994 sa tretia Mečiarova vláda zastrájala, že ho bude presne toľko, koľko ho tam chcela dať vláda Jozefa Moravčíka – najmenej za 70 miliárd Sk. V januári 1995 ale bolo majetku o 20 miliárd menej a v apríli z neho ubudlo ďalších 10 miliárd. Vtedy vláda uznesením č. 209 oficiálne schválila definitívnu ponuku podnikov v druhej vlne kupónovej privatizácie a stanovila aj jej začiatok na 1. júl 1995. Premiér Mečiar verejnosti radostne oznámil: „Našli sme majetok za 41 miliárd korún, ktorý je základ a od neho budeme ešte hľadať, ako ho zvýšiť… Z hľadiska vývoja máme snahu ísť na predaj cez kupóny, lebo to je v podstate rozdanie majetku zadarmo.“ Ešte aj na konci mája 1995 o tom hovoril ako o hotovej a definitívnej veci. No už 2. júna bez najmenšieho zaváhania povedal svoju legendárnu vetu: „Všetko bude inak a bude to lepšie…“
Tretia Mečiarova vláda v júni 1995 rozhodla, že namiesto akcií podnikov dá trom miliónom tristotisíc občanom, ktorí si kúpili kupónovú knižku, dlhopis FNM v nominálnej hodnote desaťtisíc korún, ktorý bude patrične zúročený a splatný po 31. decembri 2000. Dôvod tejto zmeny bol očividný. Majetok, ktorý bol určený do druhej vlny kupónovej privatizácie, mohla vládnuca garnitúra rozdať v priamych „predajoch“ vopred určeným vlastníkom.
Už pred voľbami v roku 1994 predseda HZDS vyhlásil: „Historická situácia teraz velí vytvoriť domáce podnikateľské vrstvy, rozdeliť medzi ne a ostatných občanov majetok, ktorý vytvárali vlastnou prácou, a zhodnocovať ho.“ V júni 1995 sa vlastne definitívne stanovil pomer, v akom sa majetok rozdelil medzi „kapitálotvornú“ vrstvu a ostatných občanov. Prísľubom desaťtisícového odškodnenia získala vládnuca garnitúra čas a možnosť, aby rozdelila medzi svojich majetok za vyše sto miliárd korún.
V rokoch 1995 až 1998 Prezídium FNM SR schválilo celkove 889 priamych predajov, prostredníctvom ktorých prešiel majetok v účtovnej hodnote 103 miliárd korún do súkromných rúk. Výsledok tohto „presunu“ bol horší ako len nulový. K 30. septembru 1998, teda ku dňu parlamentných volieb, nebola na účte FNM ani koruna na preplatenie dlhopisov. Boli tam však záväzky po lehote splatnosti za 3,1 miliardy korún. Do konca roka 1998 mal pritom FNM uhradiť aj ďalšie svoje podlžnosti vo výške 3,9 miliardy Sk. Dzurindova vláda mala dva roky na to, aby sa so zdedeným katastrofálnym stavom vyrovnala.
Záväzok treba splniť
V prvom roku jej vládnutia sa problému splatenia dlhopisov FNM venoval predovšetkým a najmä jeho nový prezident. Ľudovít Kaník sa už v lete roku 1999 začal na novú vládnu zostavu sťažovať: „Akoby nikto necítil, že ten problém tu naozaj je a je potrebné ho praktickými krokmi riešiť.“ Neskôr sa slovník prezidenta FNM ešte zradikalizoval, lebo vo svojom interview hovoril o obrovskej politickej časovanej bombe, pred ktorou vláda neprezieravo zatvára oči. V januári roku 2000 sa napokon téma dlhopisov dostala na vládny stôl.
Vtedy sa na program jej rokovania dostala Správa o spôsobe a časovom vyplácaní dlhopisov. V nej sa uvádzalo, že v zásade existujú tri možnosti riešenia tohto problému: že sa dlhopisy zrušia bez náhrady, že sa presunie čas ich splatnosti na neskorší termín alebo že sa preplatí ich nominálna hodnota vrátane úrokov. Prvé dve možnosti Dzurindova vláda zavrhla. Podpredseda Ivan Mikloš aj v mene svojich kolegov vyhlásil, že prvou vecou, na ktorej sa všetci zhodli, bola zásada, že „záväzok FNM je nespochybniteľný a treba ho splniť“. Otázka znela ako.
Ľudovít Kaník od polovice roku 1999 sústavne navrhoval, aby sa majiteľom dlhopisov ponúkla možnosť ich výmeny za akcie lukratívnych podnikov. Jeho projekt dlho podporovali aj ekonomickí ministri vlády. Vo februári 2000 ho ale zmietla zo stola koaličná rada. Pripomienky novinárov, že ešte nedávno FNM a hospodárski ministri presadzovali výmenu za akcie podnikov, premiér Dzurinda odrážal replikou: „Ak mi dokážete, že tento spôsob je zlý, osobne sa postavím za jeho zmenu.“ Spôsob, ktorý navrhla koaličná rada možno nebol zlý, ale nebol ani účinný.
Tak sa stalo, že po 31. decembri 2000 vznikla FNM povinnosť vyplatiť celkove 1 921 058 dlhopisov. Záväzok fondu voči fyzickým osobám z toho predstavuje 14,932 miliardy korún a voči právnickým osobám 11,414 mld Sk. Je jasné, že FNM by mal do konca roku 2001 vyplatiť dlhopisy v hodnote 26 346 000 000 Sk. Nejasná zostáva už len staronová „maličkosť“ z čoho a ako.
Úver na dlhopisy
Už na začiatku roku 2000 podpredseda vlády Ivan Mikloš nielen na stretnutiach ekonomických ministrov, ale aj na verejných fórach vystupoval s tézou, že záväzky FNM voči majiteľom dlhopisov sú také vysoké, že na ich uhradenie treba sprivatizovať všetok sprivatizovateľný majetok fondu. Prezident FNM Jozef Kojda po skúsenostiach s tým, ako vláda rozdelila výnos z privatizácie Slovenských telekomunikácií, už v tom čase zdôrazňoval myšlienku, že dlhopisy môžu byť a „budú vyplatené predovšetkým z predaja prirodzených monopolov“. Lenže už v júli 2000 bolo zrejmé, že privatizácia nepokročí natoľko, aby sa z jej výnosov dali splatiť záväzky FNM. Bol to opäť Ivan Mikloš, ktorý ako prvý vládny činiteľ informoval, že FNM si peniaze, ktorými vyplatí ľudí, bude musieť požičať. Vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá zdedila bremeno dlhopisov po tretej Mečiarovej vláde, ho tak v značnej miere presunie na plecia svojej nástupkyne. Problém s vyplácaním dlhopisov jednoznačne spôsobila koalícia HZDS, ZRS a SNS, ale zodpovednosť za zvýšené výdavky pri ich splácaní, lebo za pôžičky zaplatí štát a jeho daňoví poplatníci príslušné úroky, nesie súčasná koalícia.
Úverovú transakciu FNM pripravilo konzorcium Credit Suisse First Boston a Slovenskej sporiteľne – najskôr malo zabezpečiť úver 150 miliónov eur. Neskôr sa táto suma zvýšila na 250 miliónov eur. Lehota splatnosti tejto pôžičky sa skrátila tak, že zdroje na jej vyrovnanie môžu byť prvou vážnou starosťou novej vlády po parlamentných voľbách v septembri 2002… V polovici apríla 2001 má z tejto pôžičky FNM na splatenie dlhopisov iba 5,75 miliardy korún, lebo zvyšok „padol“ ako splátka za nesolventnú Vodohospodársku výstavbu. Z pôvodných 4,2 miliardy Sk, ktoré fond dostal za predaj Slovenskej sporiteľne, mu už vláda miliardu vzala v prospech Sociálnej poisťovne. O osude ďalšej miliardy a dvesto miliónoch rozhodne tento týždeň.
Na rozdiel od predstaviteľov FNM sa ministerka Machová nedomnieva, že by splácanie dlhopisov, ktoré vlastnia fyzické osoby, bolo ohrozené. Okrem iného sa totiž spolieha na ďalšie tri miliardy, ktoré sú ešte na viazanom účte za predaj sporiteľne, i na to, že fond získa peniaze z privatizácie VÚB, predaja akcií bratislavského Slovnaftu a Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany. Aj keď všetko pôjde podľa najlepších predstáv vládnych činiteľov, fond bude mať sily, schopnosti a prostriedky nanajvýš na to, aby do konca roku vyplatil dlhopisy fyzickým osobám. Ak sa nepodarí sprivatizovať Slovenský plynárenský priemysel, šanca, že budú splatené aj dlhopisy, ktoré vlastnia právnické osoby, prakticky neexistuje.
Hrozba exekúcií
Celkove 175 právnických osôb vlastní takmer 831-tisíc kusov dlhopisov. Podľa týždenníka Trend len dvaja inštitucionálni investori majú viac ako stotisíc dlhopisov a ďalší štyria vlastnia viac ako 30-tisíc kusov. FNM sa možnosťou, že nebude voči nim schopný splniť svoju zákonnú povinnosť, už zaoberal. Chce sa s investormi dohodnúť, že im splatnosť dlhopisu presunie do roku 2002. Samozrejme, nechce to zadarmo – ponúka im úročenie 10 až 12 percent, čo je prakticky dvojnásobok dnešného úroku z vkladov v bankách. Ak by inštitucionálni investori na dohodu pristúpili, fond by bol zachránený pred prípadnými exekúciami, ale za takú cenu, že by išlo o ďalšie dodatočné náklady spojené s vyplatením dlhopisov.
Na kritickú poznámku redaktora, že takú možnosť, aká sa ponúka právnickým osobám, by mali dostať aj fyzické osoby, ktoré vlastnia dlhopisy, prezident FNM reagoval vysvetlením, že ide o nedorozumenie, lebo fond si touto transakciou vlastne požičiava peniaze, keďže je povinný dlhopisy vyplatiť do konca roka: „Pokiaľ to nevyplatí, môže nasledovať rad exekúcií. Musíme teda peniaze zohnať, preto hľadáme možnosti. Jednou je úver a druhou dohoda s právnickými osobami. Čo bude výhodnejšie, to sa zrealizuje.“ Jozef Kojda ale upozorňuje, že v oboch prípadoch ide iba o odklad a odročenie problému. Ten sa podľa neho dá vyriešiť iba privatizáciou SPP. Inak zdržanlivý prezident sa preto nezdržal komentára, keď z prostredia ministerstva hospodárstva zazneli hlasy spochybňujúce skorú privatizáciu plynárenského podniku. „Je to pre nás zlý signál, lebo my počítame práve s peniazmi z privatizácie SPP. Nielen na vyplatenie dlhopisov, ale aj na záväzky, ktoré musíme vyplatiť štátnemu rozpočtu, vyplatenie štátnych záruk a podobne.“
Inštitucionálni investori teraz vedia, že ak nedôjde k rýchlej privatizácii SPP, majú všetky tromfy v rukách oni. Môžu tlačiť na predstaviteľov fondu, aby pristúpili na čo najvyššie úročenie dlhopisov v roku 2002, môžu však kalkulovať i s možnosťou, že FNM nebude schopný splniť svoje záväzky, čo im poskytne možnosť, aby exekvovali jeho majetok. Na začiatku roku 2000 sa v analýze, ktorú experti vypracovali pre vládu, spomínala možnosť, ako sa dá vyhnúť splneniu toho, čo majiteľom dlhopisov sľúbila tretia Mečiarova vláda: FNM transformovať na akciovú spoločnosť a následne vyhlásiť jej konkurz. Ministri Dzurindovho kabinetu vtedy o niečom takom odmietli čo i len uvažovať. Po dvoch rokoch nebude platobná neschopnosť FNM iba teoretickou možnosťou, ale reálnou hrozbou s ťažkými následkami.
Traja profesori Stredoeurópskej univerzity už v roku 1995 vypracovali analýzu „dlhopisovej“ privatizácie. Zhodli sa v tom, že tak, ako za bývalého režimu aj za Mečiara „každé rozhodnutie vládnej garnitúry musí slúžiť panujúcej triede“. Podľa profesorov vydanie dlhopisov nebolo maximalizáciou príjmov štátu a jeho občanov, ale prinieslo iba maximum výhod pre obmedzený okruh politicky vybraných osôb. Vtedajší predseda vlády ich analýzu odmietol ako „sorosovskú zlátaninu“, ktorá ho vraj potešila, lebo z nej vyčítal, že isté kruhy sú na neho nahnevané, keďže im neumožnil lacno vykúpiť Slovensko. Premiér preto sám ocenil svoje zásluhy slovami: „Vďaka ti, Mečiarko, aspoň za toto…“ Po šiestich rokoch je zrejmé, že ani za „toto“ naozaj niet dôvodu na vďačnosť.
MARIÁN LEŠKO
